- Keby sme vedeli všetko o ľudskom mozgu, ešte stále by sme nevedeli, čo sa deje s mojou dušou (kde som ja). Preto má človek dušu, ktorá je jeho podstatnou a od tela nezávislou časťou časťou. Táto podstatná časť človeka by mohla existovať aj v inom tele (mozgu). – Zmeny v tele zapríčiňujú zmeny v duši a naopak. Telo a duša interagujú. (Interakcionizmus tela a duše). – Aj vedomé zvieratá (ako mačky, psy, orangutány) majú dušu. Duša je subjektom myslenia. Descartes hovoril, že zvieratá nemajú dušu. – Swinburne verí v emergenciu duše v evolučnom procese. Ide o emergentný substanciálny dualizmus. Nevieme odkedy presne existujú nemateriálne duše. Read more »
V kontexte súčasného dialógu medzi vedou a náboženstvom je pomerne ťažké zdôvodniť existenciu ľudskej duše, ktorá by bola vo svojej podstate nezávislá od mozgu. Je ťažké nájsť dôveryhodnú evidenciu, ktorá by dokázala fungovanie ľudskej duše nezávisle od ľudského tela (zvlášť mozgu) a tak vytvorila solídny základ pre dôveryhodnú filozofickú teóriu. Toto samozrejme neznamená, že ľudská duša nemôže existovať a už vôbec nie, že by kresťanské učenie o duši bolo nepravdivé.
Z hľadiska kresťanstva, napriek tomu, že veľké množstvo teológov sa priklonilo k postulátu netelesnej duše, viera v dualizmus tela a duše sa nezdá byť nutnou. Nie je vylúčené, že existujú koherentné a filozoficky prijateľné kresťanské teórie, ktoré vysvetlia realitu posmrtného života aj bez dualizmu. Zdá sa však, že v takýchto teóriách sa problémy vynárajú na iných miestach, ako napríklad pri vysvetľovaní očistca alebo osobnej identity (ako ukázať, že zmŕtvychvstalá osoba je tá istá, ako bola tá na tomto svete). Niet divu, že niektorí kresťanstvu inklinujúci teisti sa ešte stále pokúšajú nájsť zmysel v koncepcii duše nezávislej od mozgu.
V diskusiách o viacerých etických a bioetických problémoch, zvlášť ak sa zvažujú aj náboženské postoje, často povstávajú otázky o ľudskej duši. Hovorí sa o jej počiatku, prípadne o jej prežití, či neprežití po smrti tela, alebo o jej existencii, či neexistencii pri rôznych vážnejších zraneniach alebo poruchách mozgu. Väčšina kresťanských veriacich úplne prirodzene verí v existenciu duše. Povedať, že človek má dušu pre nich znamená, že je tu čosi viac, ako len telo (prípadne mozog). Pri vnútornom živote človeka ide o čosi viac, ako len o činnosť mozgu, a to, čo je „viac“ prežije aj smrť tela. Pri zranení mozgu nejde o koniec existencie duše, ale len o prekážku zabraňujúcu normálnemu fungovaniu alebo prejavom duše. Táto viera je tak vžitá, že pre veľkú väčšinu kresťanov tu neexistuje žiadny problém.
Pri hlbšom skúmaní postojov filozofov zvlášť analytickej tradície zisťujeme, že ide o pomerne komplexný problém, pri ktorom sa prevažná väčšina z nich prikláňa k redukcionizmu činnosti duše na mozgovú činnosť. Je zaujímavé, že ani pre filozofov mysle tu neexistuje závažný problém. Diskusia sa v posledných desaťročiach vyjasnila a ustálila tak, že obhajovať dualizmus tela a duše, teda existenciu netelesnej duše, je len veľmi ťažké (napriek tomu, že v posledných rokoch pozorujeme zvýšený záujem o takúto obhajobu). Read more »
Filozofický problém tela a duše ide späť k Descatrovi. On zastával mienku, že mentálne fenomény (ako presvedčenie, bolesť, nádeje) sú zásadne odlišné od telesných fenoménov. Ide o ontologický dualizmus, kde je zásadný rozdiel medzi mentálnymi a fyzikálnymi substanciami. Túžby a presvedčenia zapríčiňujú, že jednáme istým špecifickým spôsobom. Bežne vysvetľujeme chovanie človeka tým, že opíšeme jeho radosti, túžby, presvedčenia. Celkom prirodzene sa teda zdá, že Descartes má pravdu.
V analytickej filozofii mysle bola téza o dualizme tela a duše dlhodobo spochybňovaná.
Gilbert Ryle
Gilbert RYLE (The Concept od Mind) hovoril, že mentálne fenomény sú len (pre)dispozície, náklonnosti, tendencie k istému chovaniu. Opisujeme ich kondicionálmi: AK sa dostaneme do istej situácie, POTOM sa zachováme tak a tak. Neexistuje príčinný vzťah medzi mentálnymi stavmi a chovaním človeka. Psychologické vysvetlenia nie sú príčinného charakteru. Bežne však opisujeme chovanie človeka tak, že uvedieme dôvody, pre ktoré to urobil. Podľa Ryla nejde o uvedenie príčin, ale len všeobecné vyhlásenia (charakteristiky). Na príčinné vysvetlenie je potrebná konrétna udalosť. Pri príčinnom vysvetlení jedna udalosť musí zapríčiniť druhú udalosť.
Problém jeho postoja: Presvedčenia možno vnímať aj ako “epizodické”, nie len dispozicionálne. A v tomto prípade sa presvedčenie stáva skutočnou príčinou (príčinnou udalosťou) ľudského jednania. (Donald Davidson) Read more »
Človek nie je materiálny objekt (myseľ je čosi iné, ako mozog).
Dôvody: Je celkom koherentné koncipovať (predstaviť si), že človek by mal existovať, aj keď telo zomrie (neexistuje). To, čo je pravda o mne, nie je pravda o mojom tele. “Ja” a telo nie je to isté. Preto, človek nie je identický so svojím telom.
Argument je postavený na princípe (Leibnizovom zákone), že dve veci sú identické, ak sú všetky výroky pravdivé o jednom, pravdivé aj druhom. Read more »
