S. Kripke: Naming and Necessity

Výrok je nutný / nevyhnutný / nevyhnutne pravdivý ak nemôže byť nepravdivý. Existujú rozličné druhy nutnosti.

Praktická nutnosť: Vec nemôže byť inak, lebo ju nevieme urobiť inak (napríklad cestovať rýchlejšie). Raz sa to zmení.

Nomologická nutnosť: Vec nemôže byť inak, pretože zákony prírody to nedovoľujú. (Nemôžeme cestovať rýchlosťou väčšou ako rýchlosť svetla.) Fyzikálna nutnosť súvisí so zákonmi fyziky.

Logická nutnosť: Vec nemôže byť inak, lebo je logicky nekoncipovateľná inak. (Ak niekde cestujeme, tak potom tam cestujeme.) Pravdivosť výroku vyplýva len z logiky.

Všetky tri sú relatívne, závisia od čohosi (faktov, zákononv prírody, zákonov prírody). Pri metafyzickej nutnosti to tak nemusí byť.

Podľa niektorých: Read more »

Dva pojmy Boha

Skôr, ako sa pristúpi k argumentom, že Boh je a k podrobnejšej analýze jeho vlastností (atribútov) je potrebné zaviesť akýsi predbežný pojem Boha, aby sme vedeli, o čom hovoríme, kým sa dopracujeme k uspokojivej definícii. Podľa Tomáša Akvinského „Božia podstata svojou nesmiernosťou presahuje každú formu vytvorenú našim intelektom [...]. Preto nie sme schopní ju pochopiť z toho, čo existuje“[1]. Boh je väčší ako čokoľvek, čo my môžeme vypovedať alebo poznať. Vo svojej podstate presahuje chápanie akejkoľvek obmedzenej mysle – aj tej anjelskej.[2] Tomáš však učí, že o Bohu môžeme pravdivo hovoriť cez analógiu. Základná myšlienka je, že slová môžu dostať významy, ktoré nie sú ani jednoznačné (také isté ako v bežom použití), ani mnohoznačné alebo ekvivočné (celkom rozdielne od bežného významu), ale analogické.[3] Read more »

Verifikačný princíp

V dvadsiatich rokoch minulého storočia, pod vplyvom prvého Wittgensteina logickí pozitivisti rozvinuli teóriu o význame slov nášho jazyka, ktorá je charakterizovaná tzv. verifikačným princípom. Ak je tento princíp akceptovaný, ako kritérium toho, čo je skutočné a reálne, náboženská viera zostáva fakticky bez zmyslu a stáva sa neinteligibilnou. Pre mnohých to znamená, že v Boha nemožno rozumne veriť, ani o ňom hovoriť.[1]

Logickí pozitivisti alebo verifikacionalisti rozdelili zmysluplné tvrdenia do dvoch skupín: (1) matematické a logicky nutné tvrdenia, a (2) tvrdenia, ktoré môžu byť potvrdené ľudskými zmyslami, prípadne metódami používanými bežne vo fyzike, chémii a biológii. Spočiatku bola rozšírená tzv. silná verzia tohto princípu, ktorú zastával Friedrich Waismann (1896 – 1959)[2]:

„Každý, kto vyslovuje vetu, musí vedieť, za akých podmienok tvrdí, že je pravdivá a za akých, že je nepravdivá. Ak nie je toho schopný, nevie čo práve povedal. Tvrdenie, ktoré nemôže byť konkluzívne verifikované, nemôže byť vôbec verifikované. Jednoducho stráca akýkoľvek význam.“[3] Read more »

Je možné hovoriť o Bohu ľudským jazykom?

David Hume (1711 – 1776) bol jeden z mnohých, kto zdôraznil, že my nemôžeme rozumieť, o čom hovoríme, keď hovoríme o Bohu.[1] Vo svojich Dialógoch o prirodzenom náboženstve (1779) cez postavu Fila hovorí:

„Keď sa pozrieme poza naše ľudské záležitosti a vlastnosti okolitých predmetov, keď pokračujeme v špekuláciách o dvoch entitách, pred a po súčasnom stave vecí; do stvorenia a formovania vesmíru; existencie a vlastností duchovných bytostí; moci a čností jedinej univerzálnej duchovnej bytosti existujúcej bez začiatku a bez konca, všemohúcej, vševediacej, nemennej, nekonečnej, a nepochopiteľnej, musíme byť veľmi ďaleko od najmenšej pochybnosti pri prijatí, že sa tu dostávame skutočne mimo dosah našich schopností.“[2] Read more »