Rastislav Škoda už dávnejšie zverejnil na blogu Zošity Humanistov preklad úvahy Herba Silvermana. Má ísť o akési vyvrátenie alebo “vylepšenie” Pascalovej stávky. Spomeniem (preberiem) niektoré Silvermanove myšlienky a potom ukážem, kde je chyba. Predpokladám, že aj R. Škoda má dostatok poznatkov o kresťanstve, aby vedel odpovedať, ale ich neuvádza.
Pascal povedal vo svojej chýrnej stávke povedal:„(1) Ak Boh neexistuje, nestratím nič, ak budem v neho veriť; zatiaľ čo (2) ak existuje, stratím všetko, ak v neho nebudem veriť”.
Silverman: Pascalove prvé podmienečné konštatovanie by sa rovnako mohlo týkať Šipovej Ruženky (…). Keby sme mali celý život zasvätiť takému neplodnému hľadaniu, zmárnili by sme svoj život neproduktívnou činnosťou, čo by bola iste strata.
Druhé podmienečné konštatovanie je ešte problematickejšie. Pascal zaiste predpokladá, že jediný boh, ktorý by mohol existovať, by bola jeho verzia kresťanského boha – ktorý odmeňuje veriacich večnou blaženosťou a neveriacich trestá večným zatratením. Okrem toho by to bol boh, ktorý alebo nerozozná pravú vieru od predstieranej, alebo by jednoducho odmeňoval aj pokrytcov, ktorí sa robia, že veria, kým neveria. (…) Read more »
Tradičný prístup je vyhodnocovanie argumentov. Môj prístup je netradičný.
Intelekt nemôže dokázať Božie jestvovanie. Ja nemožem povedať o Bohu nič, len že “je”. Boh je poza všetkým koncipovateľným – to sú len mentálne obrazy. Analytická myseľ na to nemá.
Jedine priamou skúsenosťou je možné rozhodnúť, či Boh je alebo nie. Každý človek je schopný mať takúto skúsenosť. Read more »
Pojem ateizmu (od ά θεός, bez Boha) je veľmi široký. Zaujíma ma natoľko, nakoľko označuje filozofickú (rozumovo zdôvodnenú) náuku, že Boh nejestvuje. Nejde mi teda o praktický ateizmus, ani o v súčasnosti pomerne rozšírený (post-moderný) antiklerikalizmus, ani o sekularizmus (odlišný od sekularizácie), ani o vyložene protikresťanské argumenty (proti Ježišovi Kristovi a jeho Otcovi), tie ponechám na inokedy.
Keďže filozofický ateizmus označuje množstvo teoretických postojov a rozličnú hĺbku myslenia je ťažko hovoriť o jeho charakteristikách a počiatkoch. Podľa niektorých (James Thrower) jeho pôvod siaha späť do antickej gréckej filozofie, podľa iných (David Berman) začína v neskoršom osemnástom storočí. Zdá sa, že istý druh ateizmu (naturalizmu) začal už v Grécku, ale systematický ateizmus sa stal zjavným a nadobudol značný vplyv až v osemnástom storočí s Osvietenstvom. Read more »
Ak sa ateizmus chápe ako sebestačný teoretický systém, ktorý vysvetľuje všetko len vo svetle prírody, tak potom ide o naturalistický ateizmus alebo naturalizmus. Naturalizmus siaha až k presokratikom, k Milétskej škole. Thales, Anaximander a Anaximenes odmietli mytologické vysvetlenia a uprednostnili naturalistické vysvetlenia, kde sa príroda dá vysvetliť ako samostatný systém fungujúci podľa zákonov pochopiteľných ľudským rozumom. Nie je potrebné postulovať niečo osobné (bohov) mimo materiálneho sveta, čo by vysvetlilo materiálny svet. Vysvetlenia prírodných úkazov mýtickými božskými bytosťami sa začalo považovať za neadekvátne. Mytologické riešenia problémov týkajúcich sa počiatku a prirodzenosti sveta boli filozofmi vedome opustené. Aj keď sa niekedy ešte používa slovo „boh“ alebo „božský“ tieto slová nepopisovali to, čo by bolo objektom náboženskej úcty a kultu. Read more »
Začiatky novodobého ateizmu možno pozorovať už v neskorej (poslednej) Scholastike. Existovalo viacero koncepcií vysvetlenia Boha a jeho vzťahu k svetu. Popri tom samozrejme aj dôvody, prečo je jedna koncepcia lepšia, prípadne horšia, ako druhá.
Zásadnejší prelom nastal Descartom, ktorého príspevok do filozofickej teológie sa dá chápať dvojako. V zásade ide o tri problematické body. René Descartes vypracoval svoje argumenty, že Boh je, v ktorých hovoril o (1) vrodenej myšlienke Boha, ktorá je vrodená každému človeku. Pojem Boha, ako nekonečnej substancie, je prítomný v mysli človeka. (2) Ďalším bodom je skepticizmus ohľadom zmyslovej skúsenosti. Pri hľadaní väčšej istoty v poznaní (aj Boha) oslabil aj všetky aposteriórne argumenty. (3) Tretím bodom je jeho mechanicizmus pri vysvetľovaní poriadku vo svete. Vesmír je ako usporiadaný stroj, takže zásah Boží do jeho fungovania nie je potrebný. Tieto tri prvky svojej filozofie sa usiloval vyvážiť svojimi vlastnými argumentmi, že Boh je a teóriou čírych a odlíšených myšlienok, ktoré majú zaručiť poznanie pravdy (aj o Bohu). Jeho filozofiu je preto možné vnímať ako príspevok do filozofickej teológie (nové argumenty pre Boha) aj do ateistickej kritiky kresťanstva (oslabenie predchádzajúcich teórií). Read more »
Immanuel Kant svojimi spismi o poznaní Boha nasmeroval pozornosť mysliteľov na morálnu skúsenosť, ktorá robí človeka odlišným do všetkého ostatného. Postupne sa pozornosť upriamuje na city človeka, čo viedlo k romantizmu devätnásteho storočia. Išlo o zdôraznenie citlivosti človeka a jeho vyzdvihnutie nad nemenné masy. Dobre známy reprezentant tohto hnutia Friedrich Schleiermacher rozvinul apológiu náboženstva práve na individuálnych náboženských citoch. Boh sa podľa neho nenachádza na konci racionálneho argumentu alebo uvažovania, ale je objektom náboženského vedomia a cítenia. Východisko z náboženskej skúsenosti dávalo nádej na dobrú apológiu. Avšak nedostatočné zdôvodnenie citov ako spoľahlivej súčasti poznávacieho procesu spôsobilo, že Schleiermacherov postoj (zvlášť ohľadom náboženského vedomia) bol otvorený tej istej kritike, ako Kantov pokus založiť teizmus na morálnom vedomí. Read more »
D. Hume bol (ohľadom teizmu) skeptik a predovšetkým empirik, ktorý ako jeho predchodca Locke trvá na tom, že poznanie má svoj pôvod v zmyslovej skúsenosti. Na rozdiel od Locka však neuznáva, že by náboženské poznanie bolo možné. Svoje dôvody vyjadruje zvlášť v knihe Dialógy o prirodzenom náboženstve. Keďže kniha je písaná vo forme dialógu, niekedy je ťažké určiť, čo je Humova mienka. Norman K. Smith zo štúdia iných diel a ľudí, ktorí Huma poznali, usudzuje, že je to zväčša postoj Fila, teda postoj skeptika, ktorý je najbližší Humovi. Najdôležitejšia kritika náboženstva v tomto diele sa týkala analýzy príčinnosti (so všetkými jej dôsledkami pre kozmologický argument), teleologického argumentu (hlavne analogického), pojmu absolútne jednoduchého Boha, a možnosti zázrakov (desiata kapitola Úvah o ľudskom rozume). Read more »
U Ludwiga Feuerbacha (1804 – 1872) životné dáta čiastočne objasňujú aj vývojový proces jeho filozofie. Ako gymnazista v Ansbachu študoval latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu a Písmo sväté. Hoci bol katolícky pokrstený, bol vychovaný v protestantizme a chcel sa stať evanjelickým kazateľom. Študoval teológiu v Heidelbergu a oboznámil sa so spismi Schleiermachera a Hegela. Postupne sa z neho stal nadšený hegelián. Filozofia ho natoľko fascinuje, že si volí heslo: „Nie veriť, ale myslieť.“ Stal sa privátnym docentom v Erlangene a anonymne vydal knihu Myšlienky o smrti a nesmrteľnosti (1830). Podľa nej potrebujeme „namiesto nesmrteľných indivíduí, duševne i telesne zdravých ľudí“. Read more »
