Alvin Plantinga: Kde sa mýli Richard Dawkins
(1) Dawkinsow pojem Boha nesedí. (2) Ľudia nie sú len špeciálne zvieratá. (3) Dawkinsov morálny naturalizmus je nedostatočný. (4) Z teleologického argumentu vyplýva, že teizmus je pravdepodobnejší.
William L. Craig: Richard Dawkins je neuveriteľný ignorant (kontext: ontologický argument)
R. Dawkins zatiaľ neprijal Craigovo pozvanie na verejnú diskusiu. Read more »
Miroslav Dočkal ucelenejšie rozpracoval svoje chápanie teórie možných svetov a jej súvislosť s multivesmírom a paralelnými svetmi. Je to náročnejšie čítanie, ktoré (zdá sa celkom) dobre objasňuje používanú terminológiu a Miroslavov vlastný postoj. Ja som text poslovenčil (nie dokonale) a postupne označím zeleným problematické body, ktoré spôsobujú nedorozumenia. Oranžovým pridám môj komentár (očíslujem jednotlivé tézy pre uľahčenie diskusie). Samozrejme môžete pridať Vás vlastný komentár. Ďakujem Miroslavovi za text.
Americký logik Saul Kripke v roku 1961 formuloval tzv. sémantiku možných svetov ako spôsob opisu modalít – hlavne aletických, tedy pojmov „možné“, „nutné“, „nemožné“ a „kontingentné“. Read more »
S. Kripke: Naming and Necessity
Výrok je nutný / nevyhnutný / nevyhnutne pravdivý ak nemôže byť nepravdivý. Existujú rozličné druhy nutnosti.
Praktická nutnosť: Vec nemôže byť inak, lebo ju nevieme urobiť inak (napríklad cestovať rýchlejšie). Raz sa to zmení.
Nomologická nutnosť: Vec nemôže byť inak, pretože zákony prírody to nedovoľujú. (Nemôžeme cestovať rýchlosťou väčšou ako rýchlosť svetla.) Fyzikálna nutnosť súvisí so zákonmi fyziky.
Logická nutnosť: Vec nemôže byť inak, lebo je logicky nekoncipovateľná inak. (Ak niekde cestujeme, tak potom tam cestujeme.) Pravdivosť výroku vyplýva len z logiky.
Všetky tri sú relatívne, závisia od čohosi (faktov, zákononv prírody, zákonov prírody). Pri metafyzickej nutnosti to tak nemusí byť.
Podľa niektorých: Read more »
Alvin Plantinga
Alvin Plantinga:
Človek nie je materiálny objekt (myseľ je čosi iné, ako mozog).
Dôvody: Je celkom koherentné koncipovať (predstaviť si), že človek by mal existovať, aj keď telo zomrie (neexistuje). To, čo je pravda o mne, nie je pravda o mojom tele. “Ja” a telo nie je to isté. Preto, človek nie je identický so svojím telom.
Argument je postavený na princípe (Leibnizovom zákone), že dve veci sú identické, ak sú všetky výroky pravdivé o jednom, pravdivé aj druhom. Read more »
David Hume a Immanuel Kant
Tradične sa vo filozofii uvádza, že v novoveku všeobecnú platnosť princípu príčinnosti spochybnil David Hume (1711 – 1776), najmä v prvej knihe svojho diela Traktát o ľudskej prirodzenosti (1739 – 1740). Podľa textu nemožno dokázať, že každý začiatok musí mať príčinu, pretože začiatok existencie bez príčiny je logicky koncipovateľný:
„Keďže všetky rozlíšené myšlienky sú navzájom oddeliteľné, a keďže myšlienky príčiny a účinku sú evidentne [navzájom] oddeliteľné, bude pre nás jednoduché koncipovať hocijaký objekt ako neexistujúci v jednom okamihu a existujúci v nasledujúcom okamihu bez toho, aby sme k nemu pridávali odlišnú myšlienku príčiny alebo produkujúceho princípu. Oddelenie myšlienky príčiny od myšlienky začiatku existencie je pre predstavivosť ľahko možné, a preto je aktuálne oddelenie týchto objektov natoľko možné, že neimplikuje nijaké protirečenie alebo absurdnosť. A preto nemôže byť odmietnuté nijakým uvažovaním na základe čírych ideí, bez čoho je nemožné dokázať nutnosť príčiny.“[1] Read more »
Immanuel Kant sa pokúsil odmietnuť ontologický argument v štrnástich odsekoch svojej Kritiky čistého rozumu (A 592/B 620 – A 602/B 630). Niekoľko generácií filozofov si myslelo, že sa mu to podarilo. Kant poznal Descartov argument a čiastočne aj Anzelmov, aj keď Anzelmovu verziu nikde nespomína.[1] Kant vytýkal Leibnizovi základnú chybu, že svoj argument postavil na zdôvodnení vychádzajúcom z logickej konzistentnosti ideí. Z takejto konzistentnosti môže podľa Kanta vyplývať jedine to, že myšlienka Boha nie je protirečivá.
Novšie štúdie N. Everitta[2], Oppyho[3] a Wooda[4] poukazujú na viaceré ťažkosti s Kantovým vysvetlením. Byrne poukazuje zvlášť na to, že Kant hovorí o najreálnejšom jestvujúcne (ens realissimum), zatiaľ čo Descartes v Anzelmovej tradícii hovorí o absolútne dokonalom jestvujúcne. G. Oppy nachádza u Kanta celkove tri námietky voči ontologickým argumentom, z ktorých ani jedna nie je podľa neho dostatočná: (1) Existenciálne tvrdenia nie sú analytické. (2) Existencia nie je reálnym predikátom. (3) Negatívne existenciály si nikdy neprotirečia. Read more »
Miroslav Karaba
Recenzia knihy: KARABA, Miroslav: Filozofické implikácie kvantovej teórie vo filozofii prírody. Bratislava : Dobrá kniha, 2009.
Rozvoj kvantovej teórie v posledných desaťročiach mal radikálny dopad na naše chápanie okolitého sveta. Dôležitý je aj vplyv na vysvetlenie začiatku vesmíru, ktorý bol už po novom názorne predstavený v knihách S. Hawkinga Stručná história času (1988) a Vesmír v orechovej škrupinke (2001). Ako následok sa celkové chápanie kresťanského učenia o stvorení sveta ex nihilo (z ničoho) dostáva do iného svetla než pri štandardnej teórii singularity Veľkého tresku a vyžaduje si zvýšenú pozornosť zo strany kresťanských filozofov.
Read more »