Monoteistické náboženstvá učia, že Boh je osobným Bohom, ktorý vie všetko a môže robiť všetko, čo chce, je dokonale dobrý a je dokonale slobodný. Boh stvoril svet slobodne a mohol ho stvoriť inak, prípadne nemusel ho stvoriť vôbec. Slobodne odpovedá, alebo nedopovedá, na volanie svojho ľudu. Vo filozofii sa hovorí, že Boh je natoľko slobodný, nakoľko je to len (logicky a / alebo metafyzikálne) možné. Ak by Boh nemal takúto slobodu, tak by nebol Bohom.
Koncepcia Božej slobody závisí od toho, ako sa chápe Božia jednoduchosť a Božie poznanie. Zvyčajne ho odvádzame ho od toho, ako chápeme ľudskú slobodu. Diskutovanou otázkou je, v čom spočíva ľudská sloboda (ako ju treba chápať) a ako ju treba upraviť, aby bola plikovateľná na Boha. S tým súvisí otázka, či tento pojem je dostatočný z hľadiska Božej dokonalosti, alebo má byť tento pojem opustený s tým, že Božiu slobodu treba chápať celkom inak ako ľudskú? Ak existujú dve koncepcie slobody, zastáva vôbec človek vo svojich rozhodnutiach slobodný? Nie sú jeho rozhodnutia akosi pohltené Božími slobodnými rozhodnutiami?
Zaujímavá je otázka, či Boh jestvuje v čase alebo musí jestvovať mimo času. Pri odpovedaní na túto otázku sa ukáže, kto ako chápe čas a kto ako chápe Boha a jeho vzťah k svetu.
Existuje vôbec čas? Môžeme hovoriť o jednom čase? Ak áno, je bez konca alebo má začiatok? Zdá sa, že fyzikálny čas existuje a začal existovať spolu s vesmírom. Ako chápať teóriu relativity, kde čas je “relatívny”, to znamená, že v podstate jeden čas (ako mierka) neexistuje. Ako potom môžeme hovoriť, že vesmír existuje istý počet rokov?
Ak je Boh nemateriálny, ako vysvetliť jeho jestvovanie v čase? Má svoj vlastný čas a vlastné zmeny? Alebo nejak zapadá do fyzikálneho času?
Podľa Tomáša Akvinského Boh je úplne nadčasový, ale má trvanie. Má v sebe aj všetok život naraz, a zároveň je úplne jednoduchý. Boh je dokonalý a preto sa nemôže meniť. Ak sa nemôže meniť, nie je v čase. Bernard Lonergan tento postoj podporil teóriou relativity, z ktorej mu vyplýva, že jeden čas neexistuje. Ján Duns Scotus nesúhlasil s Tomášom a uprednostnil pojem večne trvajúceho Boha.
Alvin Plantinga, Richard Swinburne upúšťajú od bezčasového pojmu Boha. Read more »
Výrok je nutný / nevyhnutný / nevyhnutne pravdivý ak nemôže byť nepravdivý. Existujú rozličné druhy nutnosti.
Praktická nutnosť: Vec nemôže byť inak, lebo ju nevieme urobiť inak (napríklad cestovať rýchlejšie). Raz sa to zmení.
Nomologická nutnosť: Vec nemôže byť inak, pretože zákony prírody to nedovoľujú. (Nemôžeme cestovať rýchlosťou väčšou ako rýchlosť svetla.) Fyzikálna nutnosť súvisí so zákonmi fyziky.
Logická nutnosť: Vec nemôže byť inak, lebo je logicky nekoncipovateľná inak. (Ak niekde cestujeme, tak potom tam cestujeme.) Pravdivosť výroku vyplýva len z logiky.
Všetky tri sú relatívne, závisia od čohosi (faktov, zákononv prírody, zákonov prírody). Pri metafyzickej nutnosti to tak nemusí byť.
Autor videa hovorí, že logická nutnosť je odvodená čisto a priori, kdežto metafyzická nutnosť má prepojenie so skúsenosťou. Používa S. Kripkeho rozdelenie opisného prístupu (descriptivist) a zástancov “rigid designator”-ov z knihy Naming and Necessity.
Toto rozlíšenie je dôležité, pretože metafyzická nutnosť sa pripisuje aj Bohu. Logická nutnosť sa nepoužíva pri hovorení o Bohu, aj napriek tomu, že existujú dôvody, kedy by ju mohlo byť možné použiť (napr. axiologický argument pre Božie jestvovanie alebo ontologický argument). Po Humovi a Kantovi je ťažko pripisovať Bohu logickú nutnosť.
S Božou jednoduchosťou sme sa stretli v súvislosti s použitím ľudského jazyka a celkove s možnosťou hovorenia o Bohu. Ak je Boh absolútne jednoduchý, naše chápanie Boha (nie len vyjadrovanie) sa dostáva do ťažkostí, lebo takúto Božiu prirodzenosť môžeme uchopiť naším ľudským poznaním len veľmi zďaleka.
Vo štvrtej časti Humových Dialógov o prirodzenom náboženstve nájdeme myšlienku, že pre mystika, ktorý obhajuje mysterióznu a nepochopiteľnú Božiu prirodzenosť (jednoduchosť), Boh vyzerá podozrivo podobne ako v učení skeptikov a ateistov. Oni tiež tvrdia, že prvá príčina všetkého je neznáma a nepoznateľná, a preto ju odmietajú. Ohľadom absolútnej (a preto mysterióznej) dokonalosti odpoveď Demeu v Dialógoch ide priamo k podstate problému, keď hovorí, že radšej bude „mystik“ a mať takýto mysteriízny pojem Boha (ako ateisti), ako sa stať „antropomorfistom“. Antropomorfista je ten, kto chápe Boha ako podobného ľuďom (nie absolútne jednoduchého). Otázkou je, do akej miery je možné Boha pripodobňovať človeku, aby sme mohli o ňom zmysluplne hovoriť. Ako ďaleko od stvorenia môže alebo dokonca musí ísť analógia vo svojej via eminentiae? Postoj teistov by bol skutočne blízky postoju ateistov, keby neexistovalo vysvetlenie pojmu Boha a keby bol Boh úplne neznámy. Na druhej strane, keby bol príliš antropomorfický, obsahujúci veci nezlučiteľné s Božím majestátom, tento pojem by bol neprijateľný. Vyžaduje sa tu akási stredná cesta. Read more »
Už od čias Aristotela sa Boh chápal ako ens necessarium (nutné jestvujúcno), v zmysle, že Boh nemá začiatok ani koniec svojej existencie. V stredoveku sa pod vplyvom islamských filozofov (ako Al–Farabi) začalo hovoriť o logickej nutnosti. Boh je nie len fakticky nutný, ale aj logicky. Toto chápanie je obsiahnuté aj v Anzelmovom ontologickom argumente. Existujú silné filozofické a teologické dôvody pre takýto doplnok k faktickej nutnosti (najväčšie koncipovetaľné jestvujúcno, argumenty z kontingentnosti, axiologické argumenty). Jednoducho, faktickosť nevystihuje spôsob Božieho jestvovania. Avšak po Humovej a Kantove radikálnej kritike filozofi vo všeobecnosti odmietli pojem Boha ako logicky nutného jestvujúcna. Jednoducho výrok „Boh nejestvuje“ nie je logicky protirečivý a logicky nutné môžu byť len výroky a nie jestvujúcna. Existenciálne výroky môžu byť len kontingentné. Read more »
V dvanástej knihe Aristotelovej Metafyziky nachádzame, že objektom Božieho poznávania nie je nič iné ako to najdokonalejšie, a to je on sám. V západnej teistickej tradícií sa však chápalo Božie poznanie širšie. Boh pozná aj svoje stvorenie. Anzelm hovorí: „Ty všetko vnímaš v tom najvyššom stupni, v zmysle, že poznáš všetky veci v tej najdokonalejšej forme a nie spôsobom ako zviera, ktoré poznáva cez zmyslové orgány.“[1] Božie poznanie pre Anzelma nie je ničím ohraničené a ničím sprostredkované. Boh poznáva všetko priamo, bez akéhokoľvek prostriedku. V Starom Zákone sa hovorí: „Pane, ty si ma hľadal a poznáš ma. Ty vieš či sedím a či stojím. Ty poznáš moje myslenie [...].“[2] V Novom zákone sa hovorí, že Boh pozná nielen ľudí, ale aj každú vec, ba dokonca aj koľko vlasov máme na hlave.[3]
Niektoré ťažkosti s vysvetlením Božieho poznávania kontingentných vecí, ktoré existujú v čase vyšli na povrch v súvislosti s jeho jednoduchosťou. Vznikajú aj ďalšie otázky, keď sa začneme pýtať na jeho poznanie nielen prítomnosti, ale aj minulosti a budúcnosti. Písmo sväté neobsahuje jasnú filozofickú náuku o Božom poznaní. Vševedúcnosť môžeme chápať v jej doslovnom zmysle, ako poznanie úplne všetkého bez akejkoľvek špecifikácie. Existujú však dôvody pre chápanie Božieho poznania ako veľmi rozsiahleho, ale do istej miery obmedzeného vzhľadom na logiku, slobodu človeka, poznanie budúcnosti. Niektoré výroky v Písme tiež naznačujú, akoby Boh nevedel, čo v budúcnosti urobí, hlavne v súvislosti so správaním ľudí, či ich napríklad potrestá alebo odmení. Read more »
Ďalšou podstatnou Božou vlastnosťou je všemohúcnosť. Čo môže a nemôže urobiť všemohúci Boh? V Lukášovom evanjeliu anjel Gabriel hovorí, že „Bohu nie je nič nemožné“[1]. V Matúšovom evanjeliu Ježiš hovorí: „Pre Boha je všetko možné.“ Podobné myšlienky nájdeme aj v Starom zákone.[2] Veriaci v Boha sa zhodujú na tom, že Boh má veľkú moc. Rozchádzajú sa však v tom, ako túto moc chápať. Biblickí autori typicky hovoria o Božej moci ako o panstve nad prírodou. Boh má moc v zmysle, že je vládca nad stvoreným svetom. Teisti hovoria o všemohúcnosti aj v silnejšom slova zmysle, čo pri argumentoch pre Božie jestvovanie kritizoval hlavne Hume. Teisti hovoria o ničím neobmedzenej, nekonečnej moci. Môže teda Boh urobiť všetko, čo nám príde na myseľ? Človek niekedy rozmýšľa nad nezmyslami a rôznymi paradoxnými situáciami, ktoré vyústia do logických protirečení. Možno tvrdiť, že Boh ich je schopný svojou mocou uskutočniť alebo aspoň vyriešiť? S vysokou pravdepodobnosťou nie. Väčšina teistov to od všemohúcnosti neočakáva. Definíciu všemohúcnosti je preto potrebné spresniť: Boh je všemohúci v zmysle, že môže robiť všetko, čoho popis nie je sám osebe logicky protirečivý. Jednoducho pojmy vo vyjadreniach ako „ženatý starý mládenec“ sa navzájom vylučujú, a tým vytvárajú neriešiteľný zmätok. Nemožno čakať, že riešenie je vo všemohúcnosti. Read more »
Monoteistické náboženstvá učia, že Boh je osobným Bohom, ktorý vie všetko a môže robiť všetko, čo chce, je dokonale dobrý a je dokonale slobodný. Boh stvoril svet slobodne a mohol ho stvoriť inak, prípadne nemusel ho stvoriť vôbec. Slobodne odpovedá, alebo nedopovedá, na volanie svojho ľudu. Vo filozofii sa hovorí, že Boh je natoľko slobodný, nakoľko je to len (logicky a / alebo metafyzikálne) možné. Ak by Boh nemal takúto slobodu, tak by nebol Bohom.
