Immanuel Kant sa pokúsil odmietnuť ontologický argument v štrnástich odsekoch svojej Kritiky čistého rozumu (A 592/B 620 – A 602/B 630). Niekoľko generácií filozofov si myslelo, že sa mu to podarilo. Kant poznal Descartov argument a čiastočne aj Anzelmov, aj keď Anzelmovu verziu nikde nespomína.[1] Kant vytýkal Leibnizovi základnú chybu, že svoj argument postavil na zdôvodnení vychádzajúcom z logickej konzistentnosti ideí. Z takejto konzistentnosti môže podľa Kanta vyplývať jedine to, že myšlienka Boha nie je protirečivá.

Novšie štúdie N. Everitta[2], Oppyho[3] a Wooda[4] poukazujú na viaceré ťažkosti s Kantovým vysvetlením. Byrne poukazuje zvlášť na to, že Kant hovorí o najreálnejšom jestvujúcne (ens realissimum), zatiaľ čo Descartes v Anzelmovej tradícii hovorí o absolútne dokonalom jestvujúcne. G. Oppy nachádza u Kanta celkove tri námietky voči ontologickým argumentom, z ktorých ani jedna nie je podľa neho dostatočná: (1) Existenciálne tvrdenia nie sú analytické. (2) Existencia nie je reálnym predikátom. (3) Negatívne existenciály si nikdy neprotirečia. Read more »

René Descartes (1596 – 1650) je originálny v tom, akým spôsobom hľadá a nachádza istotu, ktorou sa nedá otriasť. V tejto zá­kladnej istote objavuje tri dôležité prvky: (1) Istota mys­lenia: svet ideí možno skúmať nezávisle od vonkajšieho sveta. (2) Istota existencie: aby človek mohol myslieť, musí existovať. (3) Istota súladu medzi svetom ideí a vonkajším svetom: veci skutočne existujú a sú pravdivo poznané, ak naše idey o nich sú jasné a navzájom odlíšené. Ak naše skúmanie spôsobuje, že idea nejakej veci je stále jasnejšia a odlíšenejšia od iných vecí (a Boh nie je klamárom, ktorý by nás zavádzal), potom je táto idea istotne pravdivá. V takomto kontexte rozpracováva aj svoje argumenty v Meditáciách.

V Meditáciách nachádzame dva apriórne argumenty, že Boh je.[1] Ontologickým argumentom je druhý argument v Piatej meditácii. Prvý argument je aposteriórny, a má len niektoré prvky podobné onotologickým argumentom. Read more »

Tomáš Akvinský (1224 – 1274) u Anzelma nerozlišuje dva ontologické argumenty, ale ich vníma ako jeden. Všimnime si ako sumarizuje ontologický argument a podáva dva dôvody prečo ho neprijíma:

„[2] […] Samo osebe zrejmými nazývame tie veci, čo sú poznané hneď, akonáhle sú poznané ich termíny, čo Filozof v prvej knihe Druhých analytík pripisuje prvým princípom dokazovania: akonáhle totiž vieme, čo je celok a čo je časť, hneď vieme, že každý celok je väčší ako jeho časť. A keď chápeme, čo označuje slovo Boh, hneď vieme, že Boh je. Toto slovo totiž označuje to, nad čo nič väčšie nemožno myslieť; väčšie je však to, čo je v skutočnosti aj v rozume, než to, čo je len v rozume – a preto akonáhle chápeme slovo Boh, hneď je v rozume, a z toho vyplýva, že je aj v skutočnosti. Takže Božie jestvovanie je samo osebe zrejmé.“[1] Read more »

Anzelm za základ pokladá (náboženskú) vieru, ktorá ho vedie k pochope­niu sveta a jeho záhad (credo ut intelligam). Napriek tomu, že argument je formulovaný v takomto kontexte dá sa rekonštruovať (bol napísaný) podľa Anzelmovej zásady sola ratione. Vo svojom diele Proslogion 2 píše:

„Pane, ty viere dávaš porozumenie, daj, aby som – nakoľko vieš, že to osoží – porozumel, že jestvuješ, ako veríme, a tomuto veríme, že si niečo, nad čo nemožno myslieť nič väčšie. Či to teda nie je takáto prirodzenosť, o ktorej si blázon v srdci hovorí: »Boha niet«? (Ž 14,1; 53,1) Avšak aj tento blázon, keď počuje, ako hovorím »niečo, nad čo nemožno myslieť nič väčšie«, určite rozumie tomu, čo počuje, a to, čomu rozumie, je v jeho rozume, aj keď nerozumie jeho jestvovaniu. Niečo iné je totiž to, že vec jestvuje v rozume a iné je rozumieť jestvovaniu veci. Veď keď maliar rozmýšľa o tom, čo urobí, má to síce v rozume, ale nie je ešte uzrozumený s tým, že to, čo ešte neurobil, jestvuje. Keď to však už namaľoval, má to v rozume a aj je uzrozumený o jestvovaní toho, čo už spravil. Aj blázon je teda presvedčený, že aspoň v rozume jestvuje niečo, nad čo nemožno myslieť nič väčšie, a že čokoľvek, čomu rozumie, je v rozume. A to, nad čo nemožno myslieť nič väčšie, určite nemôže byť len v rozume. Veď ak je to len v rozume, možno to myslieť jestvujúce aj v skutočnosti, čo je niečo väčšie. Keď teda to, nad čo nemožno myslieť nič väčšie, je len v rozume, to, nad čo nemožno myslieť nič väčšie, je niečím, nad čo je možné myslieť niečo väčšie. A to zaiste nie je možné. Bezpochyby teda jestvuje niečo, nad čo sa nedá myslieť nič väčšie, aj v rozume aj v skutočnosti.“[1]

Read more »

Immanuel Kant (1724 – 1804) vo svojej Kritike čistého rozumu hovorí, že existujú tri cesty ako špekulatívne ukázať, že Boh je. Jedna z nich je a priori, z čírych pojmov. Kant nazval túto cestu ontologickou, a tento termín sa vo filozofii ustálil. Tradične ontologický argument vychádza z definície Božej prirodzenosti alebo pojmu Boha, ako absolútne dokonalého alebo „najväčšieho“ jestvujúcna a uzatvára, že Boh je. V súčasnosti už hovoríme skôr o „rodine“ ontologických argumentov, ako o jednom ontologickom argumente. Spoločnou charakteristikou je, že vychádzajú z pojmu Boha (alebo z existencie tohto pojmu) a nie z nejakej charakteristiky existujúceho sveta. Zvyčajne sa poukazuje na absurdnosť negácie jestvovania Boha a na nemožnosť jeho nejestvovania.

Prvú formuláciu ontologického argumentu nájdeme u sv. Anzelma (1033 – 1109) z Aosty, arcibiskupa z Canterbury. Prvú námietku voči nej napísal mních Gaunilo († 1083) a Anzelm na ňu aj odpovedal. Anzelm rozpracoval aj inú formu tohto argumentu, ktorú niektorí považujú za súčasť prvého argumentu a iný za rozdielny argument. Je v nej použitý pojem logicky nutného jestvujúcna, ktorého nejestvovanie nemožno ani myslieť. Read more »