David Hume

David Hume a Immanuel Kant

D. Hume bol (ohľadom teizmu) skeptik a predovšetkým empirik, ktorý ako jeho predchodca Locke trvá na tom, že poznanie má svoj pôvod v zmyslovej skúsenosti. Na rozdiel od Locka však neuznáva, že by náboženské poznanie bolo možné. Svoje dôvody vyjadruje zvlášť v knihe Dialógy o prirodzenom náboženstve. Keďže kniha je písaná vo forme dialógu, niekedy je ťažké určiť, čo je Humova mienka. Norman K. Smith zo štúdia iných diel a ľudí, ktorí Huma poznali, usudzuje, že je to zväčša postoj Fila, teda postoj skeptika, ktorý je najbližší Humovi. Najdôležitejšia kritika náboženstva v tomto diele sa týkala analýzy príčinnosti (so všetkými jej dôsledkami pre kozmologický argument), teleologického argumentu (hlavne analogického), pojmu absolútne jednoduchého Boha, a možnosti zázrakov (desiata kapitola Úvah o ľudskom rozume). Read more »

David Hume a Immanuel Kant

Tradične sa vo filozofii uvádza, že v novoveku všeobecnú platnosť princípu príčinnosti spochybnil David Hume (1711 – 1776), najmä v prvej knihe svojho diela Traktát o ľudskej prirodzenosti (1739 – 1740). Podľa textu nemožno dokázať, že každý začiatok musí mať príčinu, pretože začiatok existencie bez príčiny je logicky koncipovateľný:

„Keďže všetky rozlíšené myšlienky sú navzájom oddeliteľné, a keďže myšlienky príčiny a účinku sú evidentne [navzájom] oddeliteľné, bude pre nás jednoduché koncipovať hocijaký objekt ako neexistujúci v jednom okamihu a existujúci v nasledujúcom okamihu bez toho, aby sme k nemu pridávali odlišnú myšlienku príčiny alebo produkujúceho princípu. Oddelenie myšlienky príčiny od myšlienky začiatku existencie je pre predstavivosť ľahko možné, a preto je aktuálne oddelenie týchto objektov natoľko možné, že neimplikuje nijaké protirečenie alebo absurdnosť. A preto nemôže byť odmietnuté nijakým uvažovaním na základe čírych ideí, bez čoho je nemožné dokázať nutnosť príčiny.“[1] Read more »

Immanuel Kant sa pokúsil odmietnuť ontologický argument v štrnástich odsekoch svojej Kritiky čistého rozumu (A 592/B 620 – A 602/B 630). Niekoľko generácií filozofov si myslelo, že sa mu to podarilo. Kant poznal Descartov argument a čiastočne aj Anzelmov, aj keď Anzelmovu verziu nikde nespomína.[1] Kant vytýkal Leibnizovi základnú chybu, že svoj argument postavil na zdôvodnení vychádzajúcom z logickej konzistentnosti ideí. Z takejto konzistentnosti môže podľa Kanta vyplývať jedine to, že myšlienka Boha nie je protirečivá.

Novšie štúdie N. Everitta[2], Oppyho[3] a Wooda[4] poukazujú na viaceré ťažkosti s Kantovým vysvetlením. Byrne poukazuje zvlášť na to, že Kant hovorí o najreálnejšom jestvujúcne (ens realissimum), zatiaľ čo Descartes v Anzelmovej tradícii hovorí o absolútne dokonalom jestvujúcne. G. Oppy nachádza u Kanta celkove tri námietky voči ontologickým argumentom, z ktorých ani jedna nie je podľa neho dostatočná: (1) Existenciálne tvrdenia nie sú analytické. (2) Existencia nie je reálnym predikátom. (3) Negatívne existenciály si nikdy neprotirečia. Read more »