Anzelm za základ pokladá (náboženskú) vieru, ktorá ho vedie k pochopeniu sveta a jeho záhad (credo ut intelligam). Napriek tomu, že argument je formulovaný v takomto kontexte dá sa rekonštruovať (bol napísaný) podľa Anzelmovej zásady sola ratione. Vo svojom diele Proslogion 2 píše:
„Pane, ty viere dávaš porozumenie, daj, aby som – nakoľko vieš, že to osoží – porozumel, že jestvuješ, ako veríme, a tomuto veríme, že si niečo, nad čo nemožno myslieť nič väčšie. Či to teda nie je takáto prirodzenosť, o ktorej si blázon v srdci hovorí: »Boha niet«? (Ž 14,1; 53,1) Avšak aj tento blázon, keď počuje, ako hovorím »niečo, nad čo nemožno myslieť nič väčšie«, určite rozumie tomu, čo počuje, a to, čomu rozumie, je v jeho rozume, aj keď nerozumie jeho jestvovaniu. Niečo iné je totiž to, že vec jestvuje v rozume a iné je rozumieť jestvovaniu veci. Veď keď maliar rozmýšľa o tom, čo urobí, má to síce v rozume, ale nie je ešte uzrozumený s tým, že to, čo ešte neurobil, jestvuje. Keď to však už namaľoval, má to v rozume a aj je uzrozumený o jestvovaní toho, čo už spravil. Aj blázon je teda presvedčený, že aspoň v rozume jestvuje niečo, nad čo nemožno myslieť nič väčšie, a že čokoľvek, čomu rozumie, je v rozume. A to, nad čo nemožno myslieť nič väčšie, určite nemôže byť len v rozume. Veď ak je to len v rozume, možno to myslieť jestvujúce aj v skutočnosti, čo je niečo väčšie. Keď teda to, nad čo nemožno myslieť nič väčšie, je len v rozume, to, nad čo nemožno myslieť nič väčšie, je niečím, nad čo je možné myslieť niečo väčšie. A to zaiste nie je možné. Bezpochyby teda jestvuje niečo, nad čo sa nedá myslieť nič väčšie, aj v rozume aj v skutočnosti.“[1]