Newman hovorí o svedomí v dvoch kontextoch:

J. H. Newman: Svedomie

(1) Aká je úloha svedomia pri morálych rozhodovaniach? Ako prichádza človek k zodpovedným rozthodnutiam? (2) Aká je úloha svedomia v základoch viery v Boha? Je svodmie hlasom Božím?

- Jednou zo základných chýb, ktoré sa dejú v akademických kruhoch je podľa Newmana popieranie slobody a následne aj zodpovednosti. Deje sa to cez rôzne vysvelenia prirodzenosti svedomia: “Hovoria nám, že svedomie je diktát predstavivosti, vedomie viny je neracionálnej podstaty – jednoducho všetko je vo svedomí vysvetlené, ako vzťah príčiny a účinku. Akú odmenu si potom zaslúžime, ak sme v skutočnosti nemali na výber?” Newman pracuje s libertariánskym pojmom slobody (proti tvrdým deterministom a inkompatibilistom) a verí, že determinizmus je nepravdivý. Ak má byť niekto zodpovedný za svoje činy, musí mať vo chvíľach rozhodovania možnosť jednať aj inak, než jednal. (Newman by pravdepodobne prijal postoj, že človek bol zodpovedný za formovanie svojich (zlo)zvykov, aj keď už nie je schopný jednať inak, ako ho tieto zvyky vedú k niečomu inému než chce.) Odmieta vtedajšie akademické postoje: hobbesovský egoizmus, utilitarizmus, kantovskú etiku, darvinovský výber.

- Pojem svedomia je podľa neho príliš komplikovaný pre vedy a príliš hlboký pre literatúru. Na takomto základe odmieta príliš utilitaristické a racionálne koncepcie morálky. Výpočet, rozum, logické odvádzanie, zákon, veda nestačia. Sloboda svedomia musí byť zachovaná. Read more »

John H. Newman

Joh H. Newman píše:

“Viera je prijatím nejakého učenia (doktríny) ako pravdivého, aj keď mu nerozumieme, nemôžeme ho dokázať, je prijatím len preto, že Boh, ktorý nemôže klamať, povedal, že je to pravda. Ešte k tomu, čo Boh hovorí ako pravdu, Boh to hovorí nie svojim vlastným hlasom, ale cez iného, cez ohlasovateľa, proroka.” Viera teda stojí na tom, čo nám komunikuje Boh, nie na deduktívnom uvažovaní, ani na jej uchopení rozumom. “Nikto nemôže byť katolíkom bez takejto jednoduchej viery. Objektom viery však nie sú “články viery”, ale je v hre celé Božie slovo. Pri takomto chápaní viery nikto nemôže povedať, že bude veriť jednu vec a nebude veriť druhú.” Viera nie je vecou výberu.

Po jeho konverzii (leto 1816) začal žiť kresťanský život “serióznejšie” a usiloval sa o “krédovú svätosť”. Usiloval sa lepšie poznať učenie cirkvi, hlavne Cirkevných otcov, čím vstúpil do “neba blaženosti”. Objavuje, ako viera otvára človeku nový svet, ktorý ho pozýva k novej činnosti. “Viera je nástrojom poznania a činnosti, a je nezávislá od sveta pochopiteľného čirym rozumom.” Viera ako nový princíp činnosti je oveľa viac, ako presvedčenie na základe evidencie a procesu uvažovania. Cez vieru sa dostáva do dejín sveta celkom jedinečný princíp motivujúci ľudskú činnosť a presahujúci čisto ľudské myslenie a konanie. Pri čítaní spisov Ambróza, Augustína, Atanáza, Newman videl, ako tento nový princíp funguje v živote človeka, a ako sa odvíja tento nový štýl myslenia a žitia. “Ak cirkevní otcovia neboli chladní učitelia, bolo to preto, lebo písali o sebe, o svojich skúsenostiach, a nie o logike a dišputách. Augustín mal život, ktorý žiadny teologický systém nemá.” Viera má dočinenia so životom, a to je jej jediný dôkaz. Read more »

Richard Swinburne

Americkí dominikáni zverejnili dvojhodinové video o filozofickej teológii, kde v prvej časti Richard Swinburne hovorí o pojme Boha a Božom vzťahu ku svetu (približne 48 minút). Potom nasleduje veľmi zaujímavá kritika od niekoľkých filozofov z New Yorkskej univerzity.

Video TUUU (funguje v Internet Exploreri)

Swinburne najprv zosumarizuje svoju celkovú kencepciu: o existencii Boha, našej slobode, o probléme zla, našom vzťahu k Bohu. (Kozmologický argument podrobnejšie)

Komentáre:

- Historik filozofie: Swinburnov argument je racionalistický. V dejinách existujú aj argumenty zoskúsenosti (náboženskej): F. Schleiermacher hovoril o náboženskej skúsenosti, ktorá nemôže byť zachytiteľná čírym rozumom, ale pritom tvorí podstatu náboženstva. Aj ďalší teológovia vnímajú vieru skôr ako záležotosť srdca a nie ako záležitosť ľudského chápania. Základ náboženstva je afektívny – skúsenosť, konverzia. Read more »

Charles Darwin

 Po viac, ako 200 rokoch od narodenia Charlesa Darwina diskusia o Bohu a evolúcii neutícha. Viacerí ešte stále interpretujú Darwina tak, akoby jeho veda protirečila náboženskej viere. Je to prekvapujúce. 

Medzi najhlučnejších patria ateisti ako Richard Dawkins, Daniel Dennet, Paul Z. Mayers, Jerry A. Coyne. Nicholas Wade napríklad explicitne hovorí, že nemá ateistické zámery (viď jeho knihu The Faith Instict), aj keď hovorí, že náboženstvo vzniklo počas ľudských dejín z jednoduchého dôvodu: Pomôcť ľudským génom prejsť z jednej generácie na ďalšiu. 

Všetci títo písatelia obhajujú “evolučný naturalizmus”, čo znamená teóriu, že neo-darvinovská biológia (syntéza Dawinovej teórie  prirodzeného výberu a súčasnej genetiky) môže podať posledné vysvetlenie ľudského života. Evolučný naturalizmus, ktorý treba odlišovať od evolučnej biológie, je v súčasnosti dosť populárny medzi intelektuálmi. Podľa evolučných naturalistov náboženstvo a teológia vôbec nie sú explanatórne (nič nevysvetľujú), ale sú len adaptáciami (starých teórií) zamerými na vlastné prežitie. Ich vznik a existenciu je možné plne vysvetliť v termínoch evolúcie. Podľa tejto teórie je evolúcia dokonca vysvetlením aj ľudskej morálky, a hovorí, že táto vznikla s cieľom, aby ľudia lepšie spolupracovali a tak sa zvýšili pravdepodobnosť prenosu génov ďalšej generácii. Read more »

Monoteistické náboženstvá učia, že Boh je osobným Bohom, ktorý vie všetko a môže robiť všetko, čo chce, je dokonale dobrý a je dokonale slobodný. Boh stvoril svet slobodne a mohol ho stvoriť inak, prípadne nemusel ho stvoriť vôbec. Slobodne odpovedá, alebo nedopovedá, na volanie svojho ľudu. Vo filozofii sa hovorí, že Boh je natoľko slobodný, nakoľko je to len (logicky a / alebo metafyzikálne) možné. Ak by Boh nemal takúto slobodu, tak by nebol Bohom.

Koncepcia Božej slobody závisí od toho, ako sa chápe Božia jednoduchosť a Božie poznanie. Zvyčajne ho odvádzame ho od toho, ako chápeme ľudskú slobodu. Diskutovanou otázkou je, v čom spočíva ľudská sloboda (ako ju treba chápať) a ako ju treba upraviť, aby bola plikovateľná na Boha. S tým súvisí otázka, či tento pojem je dostatočný z hľadiska Božej dokonalosti, alebo má byť tento pojem opustený s tým, že Božiu slobodu treba chápať celkom inak ako ľudskú? Ak existujú dve koncepcie slobody, zastáva vôbec človek vo svojich rozhodnutiach slobodný? Nie sú jeho rozhodnutia akosi pohltené Božími slobodnými rozhodnutiami?

Tri pojmy slobody Read more »

Innsbruck

Inštitút pre kresťanskú filozofiu na Insbruckej univerzite pozýva k spolupráci všetkých, ktorí sa zaujímajú o analytickú teológiu. Myslí sa aj analytická filozofia náboženstva. Ponúkajú štipendiá pre doktorandov, aj pre post-doktorandov. Pozývajú k spolupráci aj skupiny záujemcov, ktorí chcú rozpracovať nejaký projekt. Ku každej kategórii je priradený pomerne veľký finančný balíček.

Viac TUUU

 Filozofický problém tela a duše ide späť k Descatrovi. On zastával mienku, že mentálne fenomény (ako presvedčenie, bolesť, nádeje) sú zásadne odlišné od telesných fenoménov. Ide o ontologický dualizmus, kde je zásadný rozdiel medzi mentálnymi a fyzikálnymi substanciami. Túžby a presvedčenia zapríčiňujú, že jednáme istým špecifickým spôsobom. Bežne vysvetľujeme chovanie človeka tým, že opíšeme jeho radosti, túžby, presvedčenia. Celkom prirodzene sa teda zdá, že Descartes má pravdu. 

 Plantinga (a iní) o dualizme tela a mysle. 

V analytickej filozofii mysle bola téza o dualizme tela a duše dlhodobo spochybňovaná. 

Gilbert Ryle

Gilbert RYLE (The Concept od Mind) hovoril, že mentálne fenomény sú len (pre)dispozície, náklonnosti, tendencie k istému chovaniu. Opisujeme ich kondicionálmi: AK sa dostaneme do istej situácie, POTOM sa zachováme tak a tak. Neexistuje príčinný vzťah medzi mentálnymi stavmi a chovaním človeka. Psychologické vysvetlenia nie sú príčinného charakteru. Bežne však opisujeme chovanie človeka tak, že uvedieme dôvody, pre ktoré to urobil. Podľa Ryla nejde o uvedenie príčin, ale len všeobecné vyhlásenia (charakteristiky). Na príčinné vysvetlenie je potrebná konrétna udalosť. Pri príčinnom vysvetlení jedna udalosť musí zapríčiniť druhú udalosť.

Problém jeho postoja: Presvedčenia možno vnímať aj ako “epizodické”, nie len dispozicionálne. A v tomto prípade sa presvedčenie stáva skutočnou príčinou (príčinnou udalosťou) ľudského jednania. (Donald Davidson)  Read more »

Albert Mohler sa zamýšľa nad peklom a nad súčasnou mentalitou ohľadom náboženských právd.

Zdá sa, že pre moderný svet je existencia pekla nemysliteľná. Postmoderní západniari už rozhodli, že peklo neexistuje, ľudí už netreba strašiť. Môžeme si ozaj myslieť, že doktrína o pekle je už nepravdivá?

Dosiahli sme stav pluralizmu, kedy voľba človeka už nie je o tom, ako sa veci vo svete majú (alebo aké by mali byť), ale je to stav mysle. Voľba sa stala hodnotou samou osebe, niekedy až prioritnou hodnotou. Byť moderný znamená žiť naplno slobodu (voľby) a neustálu zmenu. Zmena sa stáva samotnou podstatou života. Osobná voľba sa stáva neustálou potrebou, akýmsi “heretickým imperatívom”. V takomto kontexte aj teológia prechádza zmenami. Pre mnohých sa pravda stáva záležitosťou osobnej voľby a nie skutočným záujmom o pravdu. Preto si niekedy osvojujeme právo rozhodovať, čo je pre mňa pravdou a čo nie. Takéto rozhodovanie má dopad aj na náboženské tézy, medzi ktoré patrí aj učenie o pekle.

Celkom prirodzene si vyberáme, aby peklo neexistovalo. Stačí to však na to, aby peklo skutočne neexistovalo? Čo vy na to? Má takéto sebavedomie dnešného človeka vplyv aj na to, či prijme (zvolí si) to, že Boh je a to, čo Boh hovorí?

Zdá sa, že mnohí veriaci (autor hovorí o evanjelikoch) sa s takýmto spôsobom vyhli dôležitým pravdám Písma o ľudskom živote. Je potrebné vnímať tieto trendy doby, zvlášť tlak na to, aby sme pravdu chápali ako vec našej voľby a náboženstvo ako jeden druh špirituality medzi ostatnými. Navyše si treba uvedomiť, že niektoré doktríny sú zvlášť odpudivé pre dnešného človeka. Zvlášť “škandalózna” je doktrína o pekle. Teológovia čiastočne upravili svoje učenie o pekle, ale ešte stále zostáva nepríjemným.

Viac.

Samozrejme, existujú pomerne sugestívne opisy pekla, kde je potrebné rozumné prehodnotenie, pretože ľudská predstavivosť nemá hraníc. Dôležitá je však myšlienka autora, že existencia pekla nie je vecou osobnej voľby alebo páčenia sa. Ide o celkovú filozoficko-teologickú doktrínu, a tu nie je vôbec jasné, že by peklo neexistovalo.

Vzťah tela a duše v súčasnej filozofii, Plantinga o mysli (duši) a dualizme.