Viacerí ateistickí filozofi (Antony Flew,[1] Brand Blanshard[2] a ďalší) vysvetľujú, že je na veriacich, aby dali presvedčivé dôvody na to, aby sme verili, že Boh je. Podobne ako pri súde, je potrebné v dialógu ukázať, že Boh tu je, a to pred tvárou celého ľudstva. Samozrejme títo autori nemajú na mysli dôkaz v zmysle deduktívneho odvodzovania z nepopierateľných premís, ale skôr dostatočne presvedčivé dôvody. Podľa A. Flewa, dokiaľ nemáme presvedčivé dôvody, máme zostať ateistami.[3] Bertrand Russell bol presvedčený, že dostatočné dôvody sú potrebné a zároveň, že také dôvody neexistujú. Keď sa ho raz spýtali, čo by povedal, ak by po smrti prišiel k Bohu a tento sa ho spýtal, prečo bol nevercom, Russell odpovedal: „Povedal by som: »Nedostatok evidencie Bože! Nedostatok evidencie.«“ Anthony Kenny[4] píše: „Zdá sa mi, že ak viera v Boha nemôže byť rozumne zdôvodnená, neexistuje žiadny dôvod na prijatie ktoréhokoľvek tradičného náboženstva.“[5] V inej knihe dodáva, že „viera nie je čnosťou, ale neresťou, ak nie sú splnené isté podmienky. Jednou z nich je, že Božie jestvovanie je rozumne zdôvodnené bez odvolávania sa na vieru.“[6] (Druhou podmienkou je istota zdôvodnenia historickosti zjavenia.) Anthony Kenny vyžadujúc a nenachádzajúc presvedčivé argumenty, sa považuje za agnostika, čo mu však nebráni, aby sa mohol modliť s veriacimi: „modlitba k Bohu, o ktorého existencii niekto pochybuje, nie je menej rozumná, než kričanie o pomoc v núdzi bez toho, aby človek vedel, či je niekto na blízku.“[7] Read more »

Tomistický postoj ohľadom vzťahu rozumu a viery sa stal v posledných dvoch storočiach vo filozofii dosť kontroverzným. Tomáš hovoril, že je rozumné veriť, aj keď nie všetko musí byť zdôvodnené čírym rozumom. Niektoré zjavené veci presahujú ľudský rozum a je podľa neho rozumné veriť, že sú pravdivé. Je skutočne rozumné prijať nejaký postoj alebo názor bez úplného rozumového zdôvodnenia, len akosi na „základe viery“? Otázka sa teda posúva od toho, či je možné rozumové zdôvodnenie náboženských tvrdení, k priamej požiadavke takého zdôvodnenia, zvlášť zo strany ateistov a agnostikov. Vyjadrené špecifickejšie, základnou otázkou pre teistu je nie len to, či je možné poznať, kto je Boh a či je skutočne taký, ako to popisuje náboženstvo, ale či je nutné mať uspokojivé rozumné zdôvodnenie najzákladnejších právd náboženstva skôr, ako ho prijmeme za pravdivé. Read more »

Tomáš Akvinský (1224/25 – 1274) v prvej knihe Sumy proti pohanom[1] (I, 4-7) vyjadruje rovnako veľký rešpekt pred ľudským rozumom ako Anzelm, avšak chápe ho ako ohraničenejší, než je to u Anzelma. Dôvodom je jeho vysvetlenie povahy ľudského poznávania, ktoré je prvotne zamerané na poznávanie materiálnych objektov. Boh je netelesný, a preto ho nemožno poznávať priamo. Píše, že my nemôžeme vedieť (priamo) čo je Boh (quid est), lebo on nie je objektom zmyslovej skúsenosti. Nerozprávame o Bohu na základe nášho porozumenia kto on skutočne je, ale na základe nášho poznania jeho stvorenia. Z nášho poznania materiálnych vecí a človeka môžeme na základe analógie odvodiť niektoré základné Božie charakteristiky (atribúty). Read more »

Anzelm z Aosty (Piemont v severnom Taliansku), arcibiskup z Canterbury (1033/34 – 1109) bol vo svojom postoji ohľadom viery a rozumu inšpirovaný Augustínovými otázkami o kresťanskej viere, ktoré sa usiloval zodpovedať pomocou aristotelovskej dialektiky.[1] Tento benediktínsky mních, ktorý študoval vo Francúzsku, vyjadril hlbokú dôveru v silu rozumu a bol presvedčený, že hlavné myšlienky kresťanskej viery (kresťanské učenie a cirkevná autorita) môžu byť postupne zdôvodnené prirodzeným rozumom. Viera a rozum môžu byť v harmónii (priateľstve), pretože smerujú k tej istej pravde, k videniu Boha. Rozum (intellectus) sprostredkúva nahliadanie na pravdu, pokým sme na ceste medzi vierou a plným videním. Nahliadanie na pravdu nás približuje k cieľu (plnému videniu), ku ktorému viera smeruje.[2] Anzelm hovoril o fides quaerens intellectum (viere hľadajúcej porozumenie) a sola ratione (samom rozume). Nábožensky založený človek by nemal brať ľudský rozum ako poslednú autoritu viery, ale by mal pomocou rozumu hľadať vysvetlenie toho, čo verí. O takéto čosi sa pokúsil Anzelm vo svojich  dielach Monologion (1075/76), Proslogion (1077–78)[3] a Cur Deus Homo (Prečo sa stal Boh človekom, 1095–98)[4]. V Monologion podáva tri aposteriórne argumenty pre Božie jestvovanie a v Proslogion jeho slávny ontologický argument. Miestami sa pokúša filozoficky objasniť aj také pravdy, ako je Božia trojjedinosť, alebo prečo bola potrebná inkarnácia. Pri kontakte s neveriacimi rozum môže poslúžiť k obrane viery. Read more »

Aristoteles

Filozofi sú ľudia, ktorí sa usilujú uvažovať jasne. Navyše sa snažia uvažovať rozumne a rozumne usporadúvať výroky do argumentov. Keď sú konfrontovaní s nejakou tézou, tak sa pýtajú, či predpokladané tvrdenia (premisy) nejako potvrdzujú túto tézu (záver). Zvyčajne prehodnotia váhu a pravdivosť jednotlivých východiskových premís, či tieto dávajú zmysel a či je rozumné im veriť. Zamýšľanie sa nad zmyslom premís často vedie k hlbším otázkam, ako napríklad, čo to vlastne znamená, že sú rozumné alebo že dávajú zmysel? Aký je rozdiel medzi tým, čo je rozumné a tým, čo je nerozumné? Prečo sa vôbec zaujímame o to, čo sa považuje za rozumné? Prečo chcem veci rozumne zdôvodňovať? Takéto otázky postupne vedú až k základným otázkam dotýkajúcim sa priamo jadra ľudskej osoby, kde pramení túžba po múdrosti a teda k základu celej filozofie. Read more »

Začnime rozlíšeniami medzi niektorými akademickými disciplínami, ktoré sa zaoberajú náboženstvami a svojim zameraním sú si blízke. Filozofická teológia má zameranie odlišné od filozofie náboženstva, kresťanskej filozofie, teodícey a fundamentálnej (alebo základnej) teológie. Teodícea označuje teórie riešiace tzv. „problém zla“ a je súčasťou tak filozofickej teológie ako aj filozofie náboženstva.[1] Filozofia náboženstva označuje pomerne novodobý filozofický smer, ktorý sa zaoberá súčasnými alebo minulými náboženstvami, alebo fenoménom náboženstva vo všeobecnosti. Približuje filozofické problémy, ktoré vznikajú pri reflexii o obsahu a pravdivosti náboženskej viery, o náboženských praktikách (kulte) alebo náboženskej skúsenosti. Niektorí filozofi zužujú tento prístup na kresťanské náboženstvo, vtedy hovoríme o kresťanskej filozofii alebo presnejšie filozofii kresťanského náboženstva. Kontinentálna filozofia náboženstva sa zameriava viac na náboženskú skúsenosť, jej kultúrny kontext a analýzu transcendentna a posvätna.[2] V súčasnosti nadväzuje na autorov ako M. Heidegger, P. Ricoeur, J.-L. Marion. Napriek tomu, že títo filozofi majú veľa zaujímavého a dôležitého čo povedať ohľadom náboženstva, oblasť zohľadnená na tomto blogu bude súvisieť skôr s analytickou filozofiou kresťanského náboženstva, ktorá sa zaoberá významami náboženského jazyka a argumentmi potvrdzujúcimi alebo vyvracajúcimi základné náboženské výpovede.[3] Ide o oblasť filozofie, ktorá má hlboké historické korene v tradičnej prirodzenej teológii, oblasť v zahraničí veľmi živo diskutovanú, avšak na Slovensku málo známu. Read more »

Rastislav Nemec

Nemec, Rastislav: Prečo nie som kresťanom? Filozofické argumenty súčasných ateistov.

 R. Nemec hovorí o B. Russellovi ako o jednom z vplyvných pôvodcov súčasného ateizmu. Cituje Russella, ako o Bohu hovorí: “Viem si predstaviť zatrpknutého čerta, ktorý by nás stvoril pre svoje potešenie, ale bytosti, ktorá je vraj múdra, dobrotivá a všemocná, nemôžem pripísať tú strašnú masu ukrutnosti, utrpenia a posmešného ponižovania všetkého dobrého…”

“Je rovnako možné, že existuje kresťanský Boh ako to, že existuje Boh Homérov. Nemôžem dokázať, že existuje Boh kresťanov či Boh Homérov, ale nemyslím si, že ich existencia bola dostatočne pôvabná na to, aby sme nad tým vážne uvažovali.” Read more »

Miroslav Karaba

Recenzia knihy: KARABA, Miroslav: Filozofické implikácie kvantovej teórie vo filozofii prírody. Bratislava : Dobrá kniha, 2009.

Rozvoj kvantovej teórie v posledných desaťročiach mal radikálny dopad na naše chápanie okolitého sveta. Dôležitý je aj vplyv na vysvetlenie začiatku vesmíru, ktorý bol už po novom názorne predstavený v knihách S. Hawkinga Stručná história času (1988) a Vesmír v orechovej škrupinke (2001). Ako následok sa celkové chápanie kresťanského učenia o stvorení sveta ex nihilo (z ničoho) dostáva do iného svetla než pri štandardnej teórii singularity Veľkého tresku a vyžaduje si zvýšenú pozornosť zo strany kresťanských filozofov. Read more »