Nálepky:Osobnosti, Pre začiatočníkov, Zaujímavosti
John Henry Newman
Blahoslavený John Henry Newman (1801-1890) je jedným z naznámejších kresťanských spisovateľov. Písal o ľudskej a kresťasnkej kultúre. Narodil sa v roku 1801 ako najstarší zo štyroch detí. Bol pokrstený v anglikánskej cirkvi, vyrastal v nábožensky tradičnom prostredí. Časté nedoktrinálne čítanie Písma svätého v ňom vypestovalo hlboký zmysel pre nadprirodzeno. Neskôr sa stretá s knihami deistu Tom Paine a skeptika Davida Huma. K hlbšej konverzii na dogmatickejšiu formu kresťanstva (kalvinistický evanjelizmus) došlo keď mal pätnásť rokov (1816). Táto konverzia znamenala aj prebudenie k hlbšiemu intelektuálemu životu. Spočiatku bolo jeho náboženstvo dosť dogmatické, až postupne zisťuje, že náboženstvo vyžaduje vyváženosť medzi rozumom a tým, čo človek prežíva. Pravdivé náboženstvo musí uspokojovať potreby rozumu, aj potreby srdca.Z Anglikánskej cirkvi konvertoval do Katolíckej cirkvi v roku 1845. Pápež Lev XIII. ho urobil kardinálom aj napriek tomu, že nebol biskupom a nesídlil v Ríme. Založil Katolícku univerzitu v Írsku, ktorá sa rozvinula do University College Dublin, ktorá je najväčšou univerzitou v Írsku. Za blahoslaveného ho vyhlásil Benedikt XVI. 19. septembra 2010 v Birminghame. Najdôležitejšie diela: Apologia pro vita sua, Grammar of Assent (1870). Keď zomrel mal na rakve pás s nápisom, ktorý bol jeho kardinálskym mottom: Cor ad cor loquitur (Srdce hovorí srdcu). Bol prebraný od Františka Saleského, čo poukazuje na “tajomstvo” odkiaľ pochádzala Newmanova výrečnosť, jemnosť a prenikavosť. Na pamätnom kameni má nápis Ex umbris et imaginibus in veritatem (Z tieňa a fantaziem do (svetla) pravdy), ktorý súvisí s Platónovou alegóriou jaskyne.
Jeden z jeho aforizmov:
Každý je stredobodom seba samého: Existuje dnes niekto, kto by si nebol vedomý svojej vlastnej identity, že nie je nikým iným, ale sám sebou? A predsa, existuje silné pokušenie predstavovať si seba samého na obraz a podobu, akú majú všetci okolo mňa. Neničím svoju osobnosť pod diktátom spoločnosti, ktorá zvlášť v dnešnej dobe vyvíja veľký tlak na moje zvyky a spôsob jednania a myslenia? Každodenné stratenie sa v kolektíve je zákonom sociálneho konformizmu, ktoré nemôže prijať nikto, kto chce zostať sám sebou. Stratenie sa v dave a uniformita s humorom tohto sveta sú protidávkou k nepríjemnostiam, ktoré prináša so sebou život človeka, ktorý žije akosi bokom.
- Človek je odsúdený na to, aby žil sám zo sebou. Má svoje pocity, nádeje, plány, obavy. Nič zvonka sa nemôže dotknúť hĺbok jeho duše. Niekedy sa aj hovorí o spoločnosti samotárov, ktorí sú spolu, ale cítia sa osamotení. Človek je izolovaný uprostred veľkého mesta. Skupiny vytvárajú štruktúry myslenia, v ktorých zomiera vlastné “ja” človeka. Činnosť človeka a hlavne jeho myslenie závisí úplne od iných, od kolektívu. Človek sa cíti byť zaviazaný kolektívu. Ľudské “ja” nežije.
- Na druhej strane človek nemá byť indiferentný ohľadom spoločných vecí. Najprv však musí človek objaviť svoje vnútro, svoje vedomie (a svedomie, ktoré sa v ňom nachádza), prijať ho, potvrdiť, a potom prijímajúc zodpovednosť za seba o svoje okolie vychádza zo seba. Vlastné vedomie predisponuje človeka na to, aby potvrdil svoje presvedčenia, voľby a správanie. Tu človek objavuje pravdu o sebe a začína vytvárať základné čnosti. Človek sa musí spoznať (kto som) a prijať sa, ako osoba zodpovedná, ktorá hovorí to, čo myslí, a robí podľa toho, čo hovorí, a o čom je presvedčená.
- Každá mienka, každé posúdenie, presvedčenie prispieva k budovaniu intímneho vnútra človeka a prislieva k celkovému pocitu istoty. Egotizmus (nie egocentrizmus, nie egoizmus)znamená vedomú, čestnú, pravdivú úvahu o vlastnom vnútri. Ide o mentálny postoj, kedy človek hľadá istotu vo vlastných myšlienkach. V náboženských otázkych každý musí hovoriť sám za seba. Má právo hovoriť sám za seba. Niektorí ľudia odmietajú rozmýšľanie nad náboženstvom, nad pravdou ohľadom náboženstva. Odmietajú skúmanie pravdy. Niektorí nie sú dostatočne seriózni, aby sa nad pravdou zamýšľali. V neprítomnosti pochybností, pri lenivom intelekte, sa nezamýšľajú nad “prečo”, ani nad tým, čo veria, či neveria.
Prečo asi niektorí ľudia odmietajú rozmýšľať nad pravdou ohľadom náboženstva? V 89-tom padli komunisti a objavili sa Jehovisti. Mal som tridsať, dosť času a vtedy ma to napadlo. Čo tak zistiť, ako to s tým Pánbožkom vlastne je. Vtedy som neveril, že Boh existuje a vlastne ma zaujímalo, prečo sú ľudia, ktorí veria. Na základe čoho veria? Ako sa to stane, že niektorí veria a iní nie? Venoval som tomu viac ako desaťročie. Filozofi, Biblia, Korán, rozhovory s kňazmi, veriacimi, neveriacimi, psychológia, fyzika, astronómia, skrátka všetko, čo kedy ľudia o tejto večnej otázke napísali a čo mi mohlo dať odpoveď. Respektíve, o čom som si myslel, že by mi mohlo dať odpoveď.
A výsledok? Ja neviem, či Boh je.
Prečo? Prvá je Biblia. Myslím, že keby bola slovom Božím, bola by jasná, ľahko pochopiteľná, teda nespochybniteľná a každý človek by ju pochopil rovnako. Pokladám sa za priemerne inteligentného človeka a našiel som v nej veľa vecí, ktoré mi ľudovo povedané neštimujú. Že ľudia chápu Bibliu rôznym spôsobom, dokazuje množstvo cirkví, medzi ktorými sú rozdiely. To isté platí pre Korán.
Druhá je filozofia. Dá sa na základe teórií veriť, keď na desať filozofov, ktorí dokazujú, že Boh je, objavíte desať tých, čo im ich dôkazy vyvrátia?
Kňazi mi nedali odpovede na moje otázky, zpochybňujúce Bibliu, ale vnukli mi nevdojak odpoveď na to, prečo niektorí ľudia veria a iní nie. To sa týka aj psychológie.
Fyzika a astronómia – nové teórie nahrádzajú staré a otázky ostávajú stále nezodpovedané, dokazujúc tak, že síce hľadáme, ale stále nič nevieme na 100 percent.
Teda na základe týchto vecí ja veriť nemôžem. Lenže na druhej strane si uvedomujem, že tu existuje život. Že tu platia prírodné (fizikálne) zákony a všetka hmota na Zemi a nami preskúmanom vesmíre im podlieha vždy a všade a teda že je možné domnievať sa, že je to tak preto, lebo to niekto, či niečo, nejaká inteligencia tak zariadila.
Ibaže je to len jedna z možných odpovedí a myslím, že ľudia v tomto štádiu svojho vývoja, poznania a vedomostí nie sú schopní dať na toto odpoveď.
Nuž teda preto to moje “neviem”.
A teraz odpoveď na to, prečo ja tieto veci vnímam takto a druhí ľudia inak. Nemyslím, že odmietajú skúmanie pravdy, alebo nie sú dostatočne seriózni, či dokonca majú lenivý intelekt.
Jednoducho každý z nás dostal do vienka nejaký intelekt. Nemyslíme všetci rovnakým spôsobom. Vnímame a rozmýšľame o veciach sveta rôznym spôsobom a to je aj odpoveď prečo jedni veria, iní nie, iní na to kašlú, lebo vo chvíli, keď príde na to reč zdá sa im to tak zložité až ich z toho rozbolí hlava.
A čo na to môj egotizmus? Nuž rád by uspokojil svoju zvedavosť a poznal odpovede na tie večné otázky (trebárs čo bolo skôr, vajce alebo sliepka?), ale určite nijako zvlášť netrpí tým, že zatiaľ odpoveď nevie.
[Odpoveď]
Lubos Reply:
Máj 12th, 2011 at 21:24
- Myslím, že Newman chcel povedať, že najprv človek musí nájsť sám seba, objaviť svoje svedomie a byť dostatočne citlivý na to, čo sa deje v jeho vnútri, a spoznať, ako reaguje na pravdu a aký má k nej vzťah.
- Len potom môže spoznať Boha, lebo len takto môže zachytiť v tej spleti mienok “to je ono!!” Všetko, čo menuješ sú všetko vonkajšie veci, kde Boha (podľa tohto aforizmu od Newmana) človek nenájde, ak má vo vnútri zmätok a nejasnosť.
[Odpoveď]