John H. Newman
Joh H. Newman píše:
“Viera je prijatím nejakého učenia (doktríny) ako pravdivého, aj keď mu nerozumieme, nemôžeme ho dokázať, je prijatím len preto, že Boh, ktorý nemôže klamať, povedal, že je to pravda. Ešte k tomu, čo Boh hovorí ako pravdu, Boh to hovorí nie svojim vlastným hlasom, ale cez iného, cez ohlasovateľa, proroka.” Viera teda stojí na tom, čo nám komunikuje Boh, nie na deduktívnom uvažovaní, ani na jej uchopení rozumom. “Nikto nemôže byť katolíkom bez takejto jednoduchej viery. Objektom viery však nie sú “články viery”, ale je v hre celé Božie slovo. Pri takomto chápaní viery nikto nemôže povedať, že bude veriť jednu vec a nebude veriť druhú.” Viera nie je vecou výberu.
Po jeho konverzii (leto 1816) začal žiť kresťanský život “serióznejšie” a usiloval sa o “krédovú svätosť”. Usiloval sa lepšie poznať učenie cirkvi, hlavne Cirkevných otcov, čím vstúpil do “neba blaženosti”. Objavuje, ako viera otvára človeku nový svet, ktorý ho pozýva k novej činnosti. “Viera je nástrojom poznania a činnosti, a je nezávislá od sveta pochopiteľného čirym rozumom.” Viera ako nový princíp činnosti je oveľa viac, ako presvedčenie na základe evidencie a procesu uvažovania. Cez vieru sa dostáva do dejín sveta celkom jedinečný princíp motivujúci ľudskú činnosť a presahujúci čisto ľudské myslenie a konanie. Pri čítaní spisov Ambróza, Augustína, Atanáza, Newman videl, ako tento nový princíp funguje v živote človeka, a ako sa odvíja tento nový štýl myslenia a žitia. “Ak cirkevní otcovia neboli chladní učitelia, bolo to preto, lebo písali o sebe, o svojich skúsenostiach, a nie o logike a dišputách. Augustín mal život, ktorý žiadny teologický systém nemá.” Viera má dočinenia so životom, a to je jej jediný dôkaz.
Pritom všetkom, viera je len začiatkom. Má prerásť do nádeje a lásky. Ak nie je animovaná týmito (teologickými) čnosťami, viera sa zdeformuje. Môže sa stať poverou, alebo bigótnosťou a fanatizmom.
Oveľa neskôr pri príležitosti menovania za kardinála (1879), Newman hovoril o náboženskom liberalizme, proti ktorému sa staval celé desaťročia. “Liberalizmus v náboženstve znamená doktrínu, že v náboženstve nie je vyjadrená žiadna pozitívna pravda. Nie je rozdiel medzi jedným náboženským krédom a inými. V náboženstvách sa nedá hovoriť o pravde, ale len pocitoch a preferenciách. Nejde o objektívne fakty a každý jednotlivec si môže povedať, čo chce.” V rokoch 1826 až 1843 Newman napísal zbierku pätnástich kázní o vzťahu rozumu a viery, kde sa stavia zásadne proti takémuto liberalizmu.
Newman rozlišuje tri významy slova “rozum”. Po prvé znamená odbornosť v logickom uvažovaní. Druhý význam označuje schopnosť vyhodnocovať evidenciu. Tretí význam je populárnym zneužitím tohto slova, keď sa rozum stavia nad náboženstvo bez toho, aby sa náležite oboznámil s touto oblasťou. Ide o odmietnutie “obetovania rozumu” ohľadom zjaveného tajomstva. O tomto obetovaní rozumu hovorili myslitelia od Atanáza, po Kanta a Kierkegaarda. Prvý význam sa vzťahuje na proces uvažovania, druhý význam na metódu, tretí na oblasť skúmania. Všetky tri významy “rozumu” sa aplikujú aj pri poznávaní náboženskej viery, a to v teológii.
Odmietnutím “obetovania rozumu” ohľadom zjaveného tajomstva (pokiaľ tomu dobre rozumiem) sa tu myslí neochota neveriacich ísť veciam okolo Boha na koreň.
Čo to znamená-zjavené tajomstvo? Zjavilo sa a je tu – stále tajomné a nerozlúštené? Alebo doteraz bolo tajomné a teraz je už objasnené?
Byť viacej podkutejší v logike, zrejme by som tu vystrúhal dvojstranový elaborát čoby ukážku ako sa dá “obetovať rozum” ohľadom tohto dvojslovného spojenia.
V tom je ten pes zakopaný. V schopnosti našich mozgov (rozumu) logicky uvažovať o týchto veciach.
A pretože nemáme všetci tieto schopnosti rovnaké (ako cez kopírák), preto sú naše mienky odlišné.
To isté platí aj pre tie “najlepšie mozgy” a preto nájdeme na dvadsať filozofov probožích, daľších dvadsať protibožích.
No a ešte sú tu aj takí (som jeden z nich), čo jednoducho nevedia, či Boh existuje.
Nech už je náš názor akýkoľvek, privítali by sme, keby všetci ľudia na svete boli jednotní v tom dobrom zmysle človečenstva. Či už s Bohom, alebo bez neho.
Otázka je,či je to vôbec možné? Čítal som tu čosi o svedomí. O tom najvnútornejšom a takpovediac najčistejšom. Vtedy som si spomenul na moje deti na pieskovisku. Odporúčam zájsť na pieskovisko a pozrieť si ľudské svedomie v čistej, “nezkazenej a nepokrútenej” forme.
Teda je vôbec možné aby sa zjednotili také vysoko agresívne bytosti, naviac s odlišnými druhmi myslenia?
Boh to zatiaľ nedokázal. Možno iba do určitej miery. Zrejme dozrel čas, začať veci robiť inak. Ale ako?
[Odpoveď]
Lubos Reply:
Máj 31st, 2011 at 21:57
- Newman odmieta “obetovanie rozumu”, to znamená, že verí, že kresťasnká viera je rozumná. Stačí preto držať sa ho a veci by sa mali pohnúť smerom k lepšiemu a kresťanskejšiemu svetu.
- Hovorí však občas – zdá sa mi – že treba urobiť aj salto do neznáma. Možno obida výroky sú pravdivé.
[Odpoveď]