Newman hovorí o svedomí v dvoch kontextoch:

J. H. Newman: Svedomie

(1) Aká je úloha svedomia pri morálych rozhodovaniach? Ako prichádza človek k zodpovedným rozthodnutiam? (2) Aká je úloha svedomia v základoch viery v Boha? Je svodmie hlasom Božím?

- Jednou zo základných chýb, ktoré sa dejú v akademických kruhoch je podľa Newmana popieranie slobody a následne aj zodpovednosti. Deje sa to cez rôzne vysvelenia prirodzenosti svedomia: “Hovoria nám, že svedomie je diktát predstavivosti, vedomie viny je neracionálnej podstaty – jednoducho všetko je vo svedomí vysvetlené, ako vzťah príčiny a účinku. Akú odmenu si potom zaslúžime, ak sme v skutočnosti nemali na výber?” Newman pracuje s libertariánskym pojmom slobody (proti tvrdým deterministom a inkompatibilistom) a verí, že determinizmus je nepravdivý. Ak má byť niekto zodpovedný za svoje činy, musí mať vo chvíľach rozhodovania možnosť jednať aj inak, než jednal. (Newman by pravdepodobne prijal postoj, že človek bol zodpovedný za formovanie svojich (zlo)zvykov, aj keď už nie je schopný jednať inak, ako ho tieto zvyky vedú k niečomu inému než chce.) Odmieta vtedajšie akademické postoje: hobbesovský egoizmus, utilitarizmus, kantovskú etiku, darvinovský výber.

- Pojem svedomia je podľa neho príliš komplikovaný pre vedy a príliš hlboký pre literatúru. Na takomto základe odmieta príliš utilitaristické a racionálne koncepcie morálky. Výpočet, rozum, logické odvádzanie, zákon, veda nestačia. Sloboda svedomia musí byť zachovaná. Read more »

John H. Newman

Joh H. Newman píše:

“Viera je prijatím nejakého učenia (doktríny) ako pravdivého, aj keď mu nerozumieme, nemôžeme ho dokázať, je prijatím len preto, že Boh, ktorý nemôže klamať, povedal, že je to pravda. Ešte k tomu, čo Boh hovorí ako pravdu, Boh to hovorí nie svojim vlastným hlasom, ale cez iného, cez ohlasovateľa, proroka.” Viera teda stojí na tom, čo nám komunikuje Boh, nie na deduktívnom uvažovaní, ani na jej uchopení rozumom. “Nikto nemôže byť katolíkom bez takejto jednoduchej viery. Objektom viery však nie sú “články viery”, ale je v hre celé Božie slovo. Pri takomto chápaní viery nikto nemôže povedať, že bude veriť jednu vec a nebude veriť druhú.” Viera nie je vecou výberu.

Po jeho konverzii (leto 1816) začal žiť kresťanský život “serióznejšie” a usiloval sa o “krédovú svätosť”. Usiloval sa lepšie poznať učenie cirkvi, hlavne Cirkevných otcov, čím vstúpil do “neba blaženosti”. Objavuje, ako viera otvára človeku nový svet, ktorý ho pozýva k novej činnosti. “Viera je nástrojom poznania a činnosti, a je nezávislá od sveta pochopiteľného čirym rozumom.” Viera ako nový princíp činnosti je oveľa viac, ako presvedčenie na základe evidencie a procesu uvažovania. Cez vieru sa dostáva do dejín sveta celkom jedinečný princíp motivujúci ľudskú činnosť a presahujúci čisto ľudské myslenie a konanie. Pri čítaní spisov Ambróza, Augustína, Atanáza, Newman videl, ako tento nový princíp funguje v živote človeka, a ako sa odvíja tento nový štýl myslenia a žitia. “Ak cirkevní otcovia neboli chladní učitelia, bolo to preto, lebo písali o sebe, o svojich skúsenostiach, a nie o logike a dišputách. Augustín mal život, ktorý žiadny teologický systém nemá.” Viera má dočinenia so životom, a to je jej jediný dôkaz. Read more »

Albert Mohler sa zamýšľa nad peklom a nad súčasnou mentalitou ohľadom náboženských právd.

Zdá sa, že pre moderný svet je existencia pekla nemysliteľná. Postmoderní západniari už rozhodli, že peklo neexistuje, ľudí už netreba strašiť. Môžeme si ozaj myslieť, že doktrína o pekle je už nepravdivá?

Dosiahli sme stav pluralizmu, kedy voľba človeka už nie je o tom, ako sa veci vo svete majú (alebo aké by mali byť), ale je to stav mysle. Voľba sa stala hodnotou samou osebe, niekedy až prioritnou hodnotou. Byť moderný znamená žiť naplno slobodu (voľby) a neustálu zmenu. Zmena sa stáva samotnou podstatou života. Osobná voľba sa stáva neustálou potrebou, akýmsi “heretickým imperatívom”. V takomto kontexte aj teológia prechádza zmenami. Pre mnohých sa pravda stáva záležitosťou osobnej voľby a nie skutočným záujmom o pravdu. Preto si niekedy osvojujeme právo rozhodovať, čo je pre mňa pravdou a čo nie. Takéto rozhodovanie má dopad aj na náboženské tézy, medzi ktoré patrí aj učenie o pekle.

Celkom prirodzene si vyberáme, aby peklo neexistovalo. Stačí to však na to, aby peklo skutočne neexistovalo? Čo vy na to? Má takéto sebavedomie dnešného človeka vplyv aj na to, či prijme (zvolí si) to, že Boh je a to, čo Boh hovorí?

Zdá sa, že mnohí veriaci (autor hovorí o evanjelikoch) sa s takýmto spôsobom vyhli dôležitým pravdám Písma o ľudskom živote. Je potrebné vnímať tieto trendy doby, zvlášť tlak na to, aby sme pravdu chápali ako vec našej voľby a náboženstvo ako jeden druh špirituality medzi ostatnými. Navyše si treba uvedomiť, že niektoré doktríny sú zvlášť odpudivé pre dnešného človeka. Zvlášť “škandalózna” je doktrína o pekle. Teológovia čiastočne upravili svoje učenie o pekle, ale ešte stále zostáva nepríjemným.

Viac.

Samozrejme, existujú pomerne sugestívne opisy pekla, kde je potrebné rozumné prehodnotenie, pretože ľudská predstavivosť nemá hraníc. Dôležitá je však myšlienka autora, že existencia pekla nie je vecou osobnej voľby alebo páčenia sa. Ide o celkovú filozoficko-teologickú doktrínu, a tu nie je vôbec jasné, že by peklo neexistovalo.

Vzťah tela a duše v súčasnej filozofii, Plantinga o mysli (duši) a dualizme.