Kim Michaels:
Niektoré myšlienky od Kim Michaels:
Tradičný prístup je vyhodnocovanie argumentov. Môj prístup je netradičný.
Intelekt nemôže dokázať Božie jestvovanie. Ja nemožem povedať o Bohu nič, len že “je”. Boh je poza všetkým koncipovateľným – to sú len mentálne obrazy. Analytická myseľ na to nemá.
Jedine priamou skúsenosťou je možné rozhodnúť, či Boh je alebo nie. Každý človek je schopný mať takúto skúsenosť. Read more »
S. Hawking sa vo svojom komentári knihy The Grand Design vyjadril na CNN, že Boh nestvoril vesmír, ale môže jestvovať. (Viac) Výrok o tom, že vesmír nestvoril Boh, vyvolal silnú reakciu. (Viac)
Odpoveď Vatikánu: TUUU, Viac o knihe, BBC, Catholic News, BBC video.
José FUNES: “Profesor Hawking dal nedávno nové pomenovanie tomu, čo v tradičnom jazyku nazývame Boh – on to nazval gravitácia. Práve gravitácia by dnes mala vyriešiť všeobecné problémy, ktorými sa zaoberal už Platón či Roscellinus. Tým prostriedkom sú podľa neho zákony fyziky.“
Čo hovoria ďaľší významní vedci a teológovia.
Postoj Katolíckej cirkvi
Ohľadom dokazovania a celkove argumentov pre Božie jestvovanie je dobré povedať v súvislosti s Katolíckou cirkvou, že ani v dogmatickej konštitúcii Prvého vatikánskeho koncilu Dei Filius (20), ktorá je citovaná v dogmatickej konštitúcii Dei verbum (6) Druhého vatikánskeho koncilu, ani v Katechizme Katolíckej cirkvi (36) sa nenachádzajú termíny „dôkaz“ či „argument“. Tieto termíny sa nachádzajú v nedogmatických textoch, kde majú rôzne významy v závislosti od autora. Písmo a dogmatické konštitúcie Prvého a Druhého vatikánskeho koncilu hovoria len o možnosti dosiahnutia istoty poznania Boha prirodzeným rozumom.[1] Prirodzený rozum môže prísť k istote v poznaní Boha. Nehovoria o tom, že existuje definitívny dôkaz alebo filozofický argument, a tak ani nezaväzujú veriaceho katolíka, aby veril, že takéto argumenty existujú. Ohľadne vzťahu náboženskej viery a rozumu Prvý vatikánsky koncil potvrdil, že medzi nimi nemôže existovať skutočná nezhoda, pretože je to ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá viery a dáva vieru, a ktorý obdaroval ľudskú myseľ svetlom rozumu.[2] Podobný postoj vyjadril aj Ján Pavol II. v encyklike Fides et ratio (9). Read more »
Viacerí ateistickí filozofi (Antony Flew,[1] Brand Blanshard[2] a ďalší) vysvetľujú, že je na veriacich, aby dali presvedčivé dôvody na to, aby sme verili, že Boh je. Podobne ako pri súde, je potrebné v dialógu ukázať, že Boh tu je, a to pred tvárou celého ľudstva. Samozrejme títo autori nemajú na mysli dôkaz v zmysle deduktívneho odvodzovania z nepopierateľných premís, ale skôr dostatočne presvedčivé dôvody. Podľa A. Flewa, dokiaľ nemáme presvedčivé dôvody, máme zostať ateistami.[3] Bertrand Russell bol presvedčený, že dostatočné dôvody sú potrebné a zároveň, že také dôvody neexistujú. Keď sa ho raz spýtali, čo by povedal, ak by po smrti prišiel k Bohu a tento sa ho spýtal, prečo bol nevercom, Russell odpovedal: „Povedal by som: »Nedostatok evidencie Bože! Nedostatok evidencie.«“ Anthony Kenny[4] píše: „Zdá sa mi, že ak viera v Boha nemôže byť rozumne zdôvodnená, neexistuje žiadny dôvod na prijatie ktoréhokoľvek tradičného náboženstva.“[5] V inej knihe dodáva, že „viera nie je čnosťou, ale neresťou, ak nie sú splnené isté podmienky. Jednou z nich je, že Božie jestvovanie je rozumne zdôvodnené bez odvolávania sa na vieru.“[6] (Druhou podmienkou je istota zdôvodnenia historickosti zjavenia.) Anthony Kenny vyžadujúc a nenachádzajúc presvedčivé argumenty, sa považuje za agnostika, čo mu však nebráni, aby sa mohol modliť s veriacimi: „modlitba k Bohu, o ktorého existencii niekto pochybuje, nie je menej rozumná, než kričanie o pomoc v núdzi bez toho, aby človek vedel, či je niekto na blízku.“[7] Read more »
Tomistický postoj ohľadom vzťahu rozumu a viery sa stal v posledných dvoch storočiach vo filozofii dosť kontroverzným. Tomáš hovoril, že je rozumné veriť, aj keď nie všetko musí byť zdôvodnené čírym rozumom. Niektoré zjavené veci presahujú ľudský rozum a je podľa neho rozumné veriť, že sú pravdivé. Je skutočne rozumné prijať nejaký postoj alebo názor bez úplného rozumového zdôvodnenia, len akosi na „základe viery“? Otázka sa teda posúva od toho, či je možné rozumové zdôvodnenie náboženských tvrdení, k priamej požiadavke takého zdôvodnenia, zvlášť zo strany ateistov a agnostikov. Vyjadrené špecifickejšie, základnou otázkou pre teistu je nie len to, či je možné poznať, kto je Boh a či je skutočne taký, ako to popisuje náboženstvo, ale či je nutné mať uspokojivé rozumné zdôvodnenie najzákladnejších právd náboženstva skôr, ako ho prijmeme za pravdivé. Read more »
Tomáš Akvinský (1224/25 – 1274) v prvej knihe Sumy proti pohanom[1] (I, 4-7) vyjadruje rovnako veľký rešpekt pred ľudským rozumom ako Anzelm, avšak chápe ho ako ohraničenejší, než je to u Anzelma. Dôvodom je jeho vysvetlenie povahy ľudského poznávania, ktoré je prvotne zamerané na poznávanie materiálnych objektov. Boh je netelesný, a preto ho nemožno poznávať priamo. Píše, že my nemôžeme vedieť (priamo) čo je Boh (quid est), lebo on nie je objektom zmyslovej skúsenosti. Nerozprávame o Bohu na základe nášho porozumenia kto on skutočne je, ale na základe nášho poznania jeho stvorenia. Z nášho poznania materiálnych vecí a človeka môžeme na základe analógie odvodiť niektoré základné Božie charakteristiky (atribúty). Read more »
Anzelm z Aosty (Piemont v severnom Taliansku), arcibiskup z Canterbury (1033/34 – 1109) bol vo svojom postoji ohľadom viery a rozumu inšpirovaný Augustínovými otázkami o kresťanskej viere, ktoré sa usiloval zodpovedať pomocou aristotelovskej dialektiky.[1] Tento benediktínsky mních, ktorý študoval vo Francúzsku, vyjadril hlbokú dôveru v silu rozumu a bol presvedčený, že hlavné myšlienky kresťanskej viery (kresťanské učenie a cirkevná autorita) môžu byť postupne zdôvodnené prirodzeným rozumom. Viera a rozum môžu byť v harmónii (priateľstve), pretože smerujú k tej istej pravde, k videniu Boha. Rozum (intellectus) sprostredkúva nahliadanie na pravdu, pokým sme na ceste medzi vierou a plným videním. Nahliadanie na pravdu nás približuje k cieľu (plnému videniu), ku ktorému viera smeruje.[2] Anzelm hovoril o fides quaerens intellectum (viere hľadajúcej porozumenie) a sola ratione (samom rozume). Nábožensky založený človek by nemal brať ľudský rozum ako poslednú autoritu viery, ale by mal pomocou rozumu hľadať vysvetlenie toho, čo verí. O takéto čosi sa pokúsil Anzelm vo svojich dielach Monologion (1075/76), Proslogion (1077–78)[3] a Cur Deus Homo (Prečo sa stal Boh človekom, 1095–98)[4]. V Monologion podáva tri aposteriórne argumenty pre Božie jestvovanie a v Proslogion jeho slávny ontologický argument. Miestami sa pokúša filozoficky objasniť aj také pravdy, ako je Božia trojjedinosť, alebo prečo bola potrebná inkarnácia. Pri kontakte s neveriacimi rozum môže poslúžiť k obrane viery. Read more »
George Coyne (nar. 1933)
Americká astronomická spoločnosť ocenila celoživotné dielo bývalého riaditeľa Vatikánskeho observatória, pátra Georga V. Coyneho zo Spoločnosti Ježišovej.
Okrem astronomického bádania pomáhal budovať letnú školu pre mladých astronómov sponzorovanú Vatikánom. Zameriaval sa na podporu dialógu medzi vedou a náboženstvom.
Na youtube je jeho rozhovor s R. Dawkinsom z roku 2008. Coyne sa dostal do miernej kolízie s kardinálom Schönbornom v otázke inteligentného dizajnu.
Nástupcom profesora G. V. Coyne sa vo Vatikánskej hvezdárni stal argentínsky astronóm José Gabriel Funes (v roku 2006).