The Scientific Association of Philosophy Students at the Jagiellonian University a the Polish Province of the Dominican Order nás pozývajú na medzinárodnú konferenciu v Krakove

Téma: Analytical Approaches to Thomas Aquinas

Krakov, 26th of May, 2012

Pozvaní hostia: Dr Stephen Boulter (Oxford Brookes University), Dr Petr Dvořak (Czech Academy of Sciences), Dr Jan Kiełbasa (Jagiellonian University, Cracow)

Call for papers: do 10th of May (abstract 2500 words, presentation 20-30 min.) (aquinas.conference@gmail.com)

Info: http://aquinas-conference.appspot.com/, Miesto: Stolarska 7, Krakov

Tomáš Akvinský (1224-1274) je najväčším kresťanským teológom. Narodil sa v šlachtickej rodine na zámku v Roccasecca v roku 1224, asi 120 km na juh od Ríma. Vychovaný bol u benediktínov na Monte Casino, študoval na univerzite v Neapole. Naprotiveň vlastnej rodiny sa chcel stať dominikánom. Keď bol v domácom väzení, jeho sestra mu potajomky priniesla na čitanie Písmo,  Aristotelovu Metafyziku e Sentencie Petra Lombardského. Po úteku z domáceho väzenia, už ako dominikán študoval v Paríži u Alberta Veľkého. Po trojročnom štúdiu išiel s Albertom Veľkým do Kolína, kde študoval priamo pod ním štyri roky. Read more »

Kláštor vo Fossanova (Taliansko, asi 110 km južne od Ríma) je nerozlučne spojený s menom Tomáša Akvinského, ktorý tu strávil niekoľko posledných dní svojho života a ktorého telo tu odpočívalo 75 rokov. Tomáš sa tu zastavil v prvých dňoch februára 1274 počas svojej cesty do Lyonu, kde ho zavolal pápež Gregor X. Mal prísť pomôcť pri teologických dišputách ohľadom pokusov o zblíženie gréckej cirkvi s Rímskou. Išiel s ním aj iný dominikán, fra Reginald z Piperna.

Tomáš vyšiel zo Salerna (Taliansko) na mulici, ku konci januára. Počas cesty začal mať veľké bolesti hlavy po tom, ako si udrel hlavu o padnutý strom na via Casilina. Preto sa zastavil u svojej netere Františky z Akvina na zámku v Maenze. Zostal tu len niekoľko dní, pretože opát z Fossanova ho pozval, že môže prísť do ich kláštora. Tomáš bol už v tomto kláštore viackrát predtým. Tento krát bol prijatý s veľkou radosťou a sám opát mu uvolnil svoju izbu, čo v skutočnosti znamenalo, že mal k dispozícii aj malú kuchynku a spálňu. Read more »

Najskôr je dobré pripomenúť, že viacerí teológovia chápu náboženstvo ako spôsob života, ktorému možno porozumieť, len ak ho človek žije. Nemožno teda podľa nich zdôvodniť najzákladnejšie princípy náboženstva na čisto rozumovej rovine. Niektorí dokonca považujú akýkoľvek pokus o dokázanie Božieho jestvovania alebo určenie, kto Boh je na základne bežnej skúsenosti a rozumu za pomýlený, alebo aspoň bezvýznamný pre náboženstvo. Niekto môže mať podobný dojem zvlášť po prečítaní ontologických argumentov, kde ide o zvažovanie čírych pojmov. Aposteriórne argumenty sú názornejšie a bližšie bežnému spôsobu uvažovania, a preto aj presvedčivejšie.

Kedysi katolícki teológovia, nasledujúc Prvý vatikánsky koncil, uznávali možnosť a dôležitosť takejto (aposteriórnej) argumentácie. Protestantskí teológovia, keďže akceptovali do svojho učenia doktrínu o veľkej narušenosti ľudskej prirodzenosti, to videli ako nemožné. V súčasnosti sa zdá, že obe skupiny teológov považujú Božie jestvovanie skôr za otázku viery a zdôrazňujú dôležitosť osobného zaangažovania sa v náboženstve. Táto časť je inšpirovaná myšlienkou, že ak by Božie jestvovanie nemohlo byť rozumne a objektívne zdôvodnené, neexistoval by ani skutočný rozumový dôvod pre zaangažovanie sa v náboženstve. Samozrejme, náboženská skúsenosť je dostatočnou hybnou silou veriaceho človeka, ale bez takýchto zdôvodnení by nemala racionálny základ. Read more »

Argument z riadenia vecí (ex gubernatione rerum)

Posledná Tomášova cesta vychádza zo skúsenosti a pozorovania finality alebo cieľovosti vecí, a uzatvára s jestvovaním Boha ako inteligentnej bytosti, ktorá vnáša poriadok do sveta. Cesta je najjednoduchšia na pochopenie, a preto sa aj často používa v diskusiách. Ide o jeden z teleologických argumentov, o ktorých budeme hovoriť aj v neskorších kapitolách. Tomáš hovorí:

„Piata cesta sa odvádza z riadenia vecí. V skutočnosti totiž vidíme, že niektoré veci, postráda­júce poznanie, totiž prí­rodné telesá, konajú pre určitý cieľ. To je zrejmé z toho, že vždy alebo veľ­mi často konajú tým istým spôsobom, aby do­siahli to, čo je najlepšie. Z toho vyplýva, že dosa­hujú cieľ nie náhodne, ale podľa úmyslu. Čo však nemá poznanie, nemôže ísť za cieľom, iba ak pod vedením poznávajúceho a chápajúceho, ako je šíp vedený lukostrelcom. Preto jestvuje čosi rozu­mové, čím všetky prírod­né veci sú riadené k cie­ľu; a to nazývame Bo­hom.“[1] Read more »

Argument zo stupňov dokonalostí (ex gradibus perfectionum)

Tomáš píše:

„Štvrtú cestu odvádzame zo stupňov nachádzajú­cich sa vo veciach. Skú­senosťou totiž zisťujeme, že medzi vecami sú také, čo majú viac alebo menej dobroty, prav­dy, vznešenosti a tak ďa­lej. Ale viac a menej sa hovorí o rozličných existujúcnach podľa toho, ako roz­dielne sa približujú k nie­čomu, čo je v najvyššom stupni; ako teplejšie je to, čo sa približuje k najvyš­šiemu teplu. Preto jest­vuje niečo, čo je najprav­divejšie a najlepšie a najvznešenejšie, a teda najviac jestvujúcnom [jestvujúcnom v najvyššom stupni]. Lebo čo je najviac pravdivé, je i najviac jestvujúcnom. [...] Ale všetko, čo je najvyš­šie v určitom rode, je prí­činou všetkého, čo je to­ho istého rodu; ako oheň, ktorý je teplom v najvyš­šom stupni, je príčinou všetkých teplých vecí. Jestvuje preto niečo, čo je pre všetky bytosti príči­nou existovania a dobroty a každej dokonalosti, a to nazývame Bohom.“[1] Read more »

Argument z náhodilosti existujúcich vecí (ex contingentia)

Máme dve formulácie argumentu z náhodilosti existujúcien. V Sume proti pohanom Tomáš píše:

„Vidíme, že na svete sú veci, ktoré môžu existovať alebo nemusia, totiž veci zroditeľné a pominuteľné. Ale všetko, čo môže jestvovať, má príčinu, lebo nakoľko samo od seba má rovnaký vzťah k obom, totiž k jestvovaniu alebo k nejestvovaniu, je potrebné, ak jestvuje, aby malo svoju príčinu. Ale v príčinách nemá zmysel pokračovať do nekonečna; preto sa vyžaduje niečo, čo nutne jestvuje. Ale všetko nutné alebo má príčinu svojej nutnosti odinakiaľ, alebo nie, lež je nutné samo od seba. Ale u nutne jestvujúcich, majúcich príčinu svojej nutnosti odinakiaľ, nemožno postupovať do nekonečna; preto musíme pripustiť nejaké prvé nutno, ktoré je nutné samo od seba, a to je Boh.“[1] Read more »

Argument z účinnej príčiny (ex causa efficienti)

Vo svojej STh Akvinský uvádza druhú cestu k poznaniu, že Boh je:

„Druhá cesta je z účinnej príčiny. Skúsenosť nás totiž učí, že medzi zmyslovými jestvujúcnami je poradie účinných príčin; je proti každej skúsenosti a je nemožné, aby niečo mohlo byť samo sebe účinnou príčinou, pretože by jestvovalo samo pred sebou, čo je nemožné. Nie je však možný v účinných príčinách postup do nekonečna, pretože vo všetkých zoradených účinných príčinách prvý činiteľ je príčinou prostredného a tento je príčinou posledného, či už prostredných je viac alebo iba jeden. Ak však nie je príčiny, nie je ani výsledku. Preto ak nebude prvého v rade účinných príčin, nebude ani prvej účinnej príčiny, a tak nebude ani posled­ný výsledok, ani prostred­né účinné príčiny, čo je, samozrejme, nepravda. Preto musíme pripustiť nejakú prvú účin­nú príčinu, ktorú všetci nazývajú Bohom.“[1] Read more »