David Hume

David Hume a Immanuel Kant

D. Hume bol (ohľadom teizmu) skeptik a predovšetkým empirik, ktorý ako jeho predchodca Locke trvá na tom, že poznanie má svoj pôvod v zmyslovej skúsenosti. Na rozdiel od Locka však neuznáva, že by náboženské poznanie bolo možné. Svoje dôvody vyjadruje zvlášť v knihe Dialógy o prirodzenom náboženstve. Keďže kniha je písaná vo forme dialógu, niekedy je ťažké určiť, čo je Humova mienka. Norman K. Smith zo štúdia iných diel a ľudí, ktorí Huma poznali, usudzuje, že je to zväčša postoj Fila, teda postoj skeptika, ktorý je najbližší Humovi. Najdôležitejšia kritika náboženstva v tomto diele sa týkala analýzy príčinnosti (so všetkými jej dôsledkami pre kozmologický argument), teleologického argumentu (hlavne analogického), pojmu absolútne jednoduchého Boha, a možnosti zázrakov (desiata kapitola Úvah o ľudskom rozume). Read more »

David Hume a Immanuel Kant

Tradične sa vo filozofii uvádza, že v novoveku všeobecnú platnosť princípu príčinnosti spochybnil David Hume (1711 – 1776), najmä v prvej knihe svojho diela Traktát o ľudskej prirodzenosti (1739 – 1740). Podľa textu nemožno dokázať, že každý začiatok musí mať príčinu, pretože začiatok existencie bez príčiny je logicky koncipovateľný:

„Keďže všetky rozlíšené myšlienky sú navzájom oddeliteľné, a keďže myšlienky príčiny a účinku sú evidentne [navzájom] oddeliteľné, bude pre nás jednoduché koncipovať hocijaký objekt ako neexistujúci v jednom okamihu a existujúci v nasledujúcom okamihu bez toho, aby sme k nemu pridávali odlišnú myšlienku príčiny alebo produkujúceho princípu. Oddelenie myšlienky príčiny od myšlienky začiatku existencie je pre predstavivosť ľahko možné, a preto je aktuálne oddelenie týchto objektov natoľko možné, že neimplikuje nijaké protirečenie alebo absurdnosť. A preto nemôže byť odmietnuté nijakým uvažovaním na základe čírych ideí, bez čoho je nemožné dokázať nutnosť príčiny.“[1] Read more »