V kontexte súčasného dialógu medzi vedou a náboženstvom je pomerne ťažké zdôvodniť existenciu ľudskej duše, ktorá by bola vo svojej podstate nezávislá od mozgu. Je ťažké nájsť dôveryhodnú evidenciu, ktorá by dokázala fungovanie ľudskej duše nezávisle od ľudského tela (zvlášť mozgu) a tak vytvorila solídny základ pre dôveryhodnú filozofickú teóriu. Toto samozrejme neznamená, že ľudská duša nemôže existovať a už vôbec nie, že by kresťanské učenie o duši bolo nepravdivé.

Z hľadiska kresťanstva, napriek tomu, že veľké množstvo teológov sa priklonilo k postulátu netelesnej duše, viera v  dualizmus tela a duše sa nezdá byť nutnou. Nie je vylúčené, že existujú koherentné a filozoficky prijateľné kresťanské teórie, ktoré vysvetlia realitu posmrtného života aj bez dualizmu. Zdá sa však, že v takýchto teóriách sa problémy vynárajú na iných miestach, ako napríklad pri vysvetľovaní očistca alebo osobnej identity (ako ukázať, že zmŕtvychvstalá osoba je tá istá, ako bola tá na tomto svete). Niet divu, že niektorí kresťanstvu inklinujúci teisti sa ešte stále pokúšajú nájsť zmysel v koncepcii duše nezávislej od mozgu.

(Prvá časť článku)

.

Jeden zo súčasných zástancov existencie netelesnej duše (ako samostatnej entity odlišnej od mozgu) je Richard Swinburne, profesor filozofie kresťanského náboženstva a fellow Britskej akadémie. Swinburne je zástancom dvojakého dualizmu: dualizmu mentálnych a fyzikálnych vlastností, a substanciálneho dualizmu tela a duše. Môžeme si ho priblížiť nasledovne. Keďže človek zakusuje bolesti a myšlienky ako jeho vlastné, „musia byť odlišné od toho, čo sa deje v mozgu alebo iných častiach tela.”[1] Myšlienky, úmysly a bolesť nie len, že presahujú to, čo sa deje v tele, ale prináležia entite, ktorá je vo svojej existencii nezávislá od tela (mozgu). Samozrejme, toto neznamená, že by neexistovali žiadne kauzálne vzťahy medzi udalosťami v mozgu a mentálnymi udalosťami. Ide však o rozličné druhy činností a udalostí. Napriek odlišnosti telesných procesov od mentálnych, telo zostáva účasťou človeka.

Základné pojmy

Ak chceme hlbšie preniknúť do problémov týkajúcich sa existencie duše, zvlášť do Swinburnovej koncepcie, musíme bližšie špecifikovať niektoré dôležité termíny. Duša je nemateriálny subjekt mentálnych vlastností, ktorý má zmyslové skúsenosti a myšlienky, túžby a viery a vykonáva intencionálnu činnosť. Takto chápaná duša je esenciálnou časťou človeka. Telo a duša sú spoločne konštitutívnymi časťami človeka, v tom zmysle, že duša nemôže fungovať bez tela. Činnosť duše závisí od správneho fungovania mozgu. V tomto Swinburnovom rozlíšení, ktoré je kľúčovým v jeho argumentácii, rozdiel medzi esenciálnou a konštitutívnou časťou je v tom, že duša nemôže normálne fungovať bez mozgu, pretože obe sú konštitutívne, to ale neznamená, že duša nemôže existovať bez mozgu.

Dôležitým filozofickým problémom je ako zadefinovať existenciu duše. Čo to znamená, že duša existuje? Pri hľadaní definície je dôležité si všimnúť nasledovný fakt. Bolo by veľmi neprirodzené povedať, že duša, teda subjekt mentálnych procesov neexistuje počas periód hlbokého spánku, kedy nemáme zaznamenané žiadne také (elektromagnetické) merania stavu mozgu, ani zapamätané také skúsenosti subjektu, ktoré by svedčili o akýchkoľvek mentálnych procesoch prebiehajúcich v jeho mysli. Preto Swinburne navrhuje nasledovnú definíciu existencie duše, ktorá zohľadní aj takéto periódy: „Duša existuje, ak normálne telesné procesy alebo prístupné umelé techniky môžu človeka priviesť k vedomiu, t.j. jeho dušu priviesť znovu k činnosti.“[2] Duša existuje nie len keď normálne funguje v spolupráci s mozgom, ale aj vtedy, keď existuje reálna možnosť jej opätovnej normálnej činnosti, teda možnosť jej znovuoživenia. Ak by sme povedali, že duša existuje len keď je aktívna v spolupráci s mozgom, znamenalo by to, že subjekt neexistuje počas hlbokého spánku a potom znovu začne existovať, keď myseľ aj mozog začnú opäť normálne fungovať. Hovoriť o takomto zániku a opätovnom vzniku subjektu počas života človeka je veľmi neprirodzené.[3]

Prečo je rozumné hovoriť o netelesnej duši?

Po uvedení základných definícií môžeme pristúpiť k otázke, aké dôvody vedú Swinburna k tomu, že dušu urobil súčasťou svojich teórií. Nestačí veci len zadefinovať, ale je potrebné zdôvodniť nakoľko sa dá, prečo je rozumné veriť v ich skutočnú existenciu. Tak ako každý filozof aj on nadväzuje na spôsob uvažovania v jeho vlastnej tradícií, ktorý nemusí byť vlastný každému. Bežnému čitateľovi môžu pripadať ako celkom zvláštne. Toto však neuberá nič na zaujímavosti jeho uvažovania.

Argument má dve etapy. Cieľom prvej etapy je ukázať, že „poznanie toho, čo sa deje v tele a jeho častiach, a poznanie mentálnych udalostí, ktoré s telom súvisia, nestačia na to, aby nám dali poznanie toho, čo sa deje s ľudskou osobou“[4]. Túto prvú tézu Swinburne podporuje tromi myšlienkovými experimentmi. Prvý z nich vychádza z otázky, koľko z tela človeka musí prežiť, aby človek prežil operáciu? Ak sa mu amputuje ruka, alebo transplantuje srdce, človek zostáva ten istý. Ak by sa však siahlo na mozog a preniesol by sa do inej lebky, pôvodné telo by už nepatrilo pôvodnému človeku. Osoba ide tam, kde mozog. Je to práve mozog, kde majú svoj počiatok charakteristiky súvisiace so špecificky ľudskými mentálnymi stavmi, túžbami, pamäťou, charakterom a správaním.

Mozog má dve hemisféry, ktoré navzájom interagujú. Ak je nejaká časť hemisféry vyoperovaná (zvlášť v rannom detstve) jej úlohu často preberá druhá hemisféra.[5] Je možné, že niekedy v budúcnosti sa bude dať vyoperovať jedna celá mozgová hemisféra bez usmrtenia osoby a transplantovať ju do inej lebky. Ak by sa také niečo podarilo, a zároveň by sa podarilo oživiť transplantovanú hemisféru v inom tele, dostali by sme dve žijúce osoby. Jednu v starom a jednu v novom tele. Obe by pravdepodobne mali aspoň časť spomienok pôvodnej osoby a tiež niektoré charakterové vlastnosti. Iste, nemôže už ísť o jednu a tú istú osobu. Musí vzniknúť aspoň jedna nová osoba (ak nie dve). Swinburne tu zdôrazňuje, že akokoľvek veľa by sme vedeli o pôvodnej osobe pred oddelením hemisfér a o tej novej po oddelení hemisfér, nebudeme si nikdy istý, ktorá je tá pôvodná, ani či vôbec aspoň jedna z nich je tou pôvodnou osobou. Tento myšlienkový experiment má za cieľ potvrdiť konečnú tézu, že akokoľvek veľa vieme o tele a jeho častiach, nie sme si istí, čo sa deje s osobou.

Druhým experimentom je príbeh „bláznivého chirurga“ (pôvodne od Bernarda Williamsa[6]). Predstavme si, že nejaký bláznivý chirurg chytí človeka a rozhodne sa transplantovať jednu hemisféru jeho mozgu do jedného tela a druhú do iného tela. Následne bude mučiť jedného a druhého prepustí s množstvom peňazí. Človek uverí chirurgovi. Ako sa však rozhodne alebo má rozhodnúť, s ktorou hemisférou, do ktorého tela pôjde? Akokoľvek hlboko bude študovať neurofyziológiu ešte stále sa môže zmýliť. Williams hovorí, že to vždy bude „risk“. A tak aj tento myšlienkový experiment svedčí o tom, že je tu čosi viac, ako len časti tela alebo mozgu.

Tretí myšlienkový experiment je trochu rozdielny.[7] Predstavme si, že človek má nejakú mozgovú poruchu, ktorú lekári nevedia liečiť. Po jeho smrti, jeho vlastná rodina dá jeho telo zmraziť. Počas nasledujúcich päťdesiatich rokov sa mozog naruší a niektoré jeho časti sa stratia. Za ten čas však medicínska technológia pokročí a je schopná oživiť telo, hlavne mozog. Nový človek sa správa podobne ako predchádzajúci, aj si pamätá čosi z predchádzajúceho života. Opäť však prichádzame ku konštatovaniu, že s istotou nemôžeme vedieť, či to je skutočne tá istá osoba ako žila pred zamrazením, ani nevieme presne, ktoré mozgové časti by museli byť oživené.

Aj keď sa viacerým môžu tieto imaginárne príklady zdať zvláštnymi, chcú poukázať na fakt, že akokoľvek veľa vieme o mozgu a jeho činnosti, s istotou nevieme povedať, čo sa deje s osobou. K tomu treba pridať, že pri zohľadnení tak radikálnej odlišnosti medzi telesnými a mentálnymi procesmi (zvlášť osobným „ja“) si je ťažko predstaviť vysvetlenie zo strany vied. Preto Swinburne uzatvára, že prežitie osoby závisí od prežitia čohosi viac ako je samotný mozog, čo nazývame duša, ktorá bola prepojená s pôvodným telom. Toto Swinburnovi stačí na to, aby tiež uzatvoril, že je logicky konzistentné, koherentné a dáva zmysel predpokladať, že osoba s mentálnymi vlastnosťami by ich mohla mať aj po anihilácii tela.[8]

Dostávame sa k druhej etape argumentu, ktorá začína otázkou: „Ako vnesieme do integrovaného systému myslenia tento fakt, ktorý som (ako dúfam) v prvej etape argumentu konkluzívne dokázal – že pokračujúca hmota nie je (logicky) podstatná pre pokračovanie existencie osôb.“[9] Najprirodzenejší spôsob, ako zapracovať neistotu o pokračovaní osoby zo spomenutých myšlienkových experimentov do celku ostatných poznatkov je, že hovoríme o dvoch častiach – tele a duši. Bez duše by neexistovala ani logická možnosť existencie človeka bez, alebo po smrti, tela. Táto však je nepopierateľná.

Štruktúra duše

Na predchádzajúce dve časti, v ktorých je zadefinovaná duša a vysvetlené dôvody, prečo je dobré postulovať skutočnú existenciu duše, nadväzuje podrobnejšie vysvetlenie štruktúry duše. Skôr ako k nemu prídeme je potrebné popísať základné charakteristiky mentálneho života človeka. Swinburne charakterizuje vedomé aktivity ako také, ku ktorým má subjekt privilegovaný prístup. Človek má privilegovaný prístup (ako nikto iný) do vlastného vedomia. Možno rozlíšiť päť druhov mentálnych aktivít alebo udalostí: (1) Zmyslové vnímanie: skúsenosti sprostredkované vonkajšími zmyslami. Sem patrí aj skúsenosť privolaná pamäťou (farba, chuť, atď.). (2) Myšlienky: zvyčajne vyjadriteľné vo forme výrokov („dnes je pondelok“). (3) Úmysly: obsiahnuté v úmyselnej činnosti. (4) Túžby: prirodzená inklinácia k veciam alebo činnosti. (5) Viery: „pohľady“ na svet, ako chápeme veci sveta.

Tieto mentálne udalosti môžeme rozdeliť do dvoch skupín: Po prvé, zmyslové vnímanie, myšlienky, úmysly sú mentálne procesy (episodes), ktoré máme v čase, kedy sme si ich do vedomí. Po druhé sú to túžby a viery, ktoré sú skôr (relatívne) trvácne mentálne stavy. Ak chceme čosi robiť, sledujeme istú reťaz činností, ktoré majú nejaký slobodne vybraný cieľ. Človek je vo svojej činnosti a sledovaní vybraného cieľa ovplyvnený dlhodobejšími túžbami, ktoré zapríčiňujú, že niektoré činnosti prevádza prirodzenejšie, ľahšie ako iné. Dlhodobé túžby (ako napríklad túžba žiť manželským životom) sú zväčša túžbami druhého stupňa a predpokladajú, prípadne posilňujú alebo oslabujú, iné bezprostredné túžby, ktoré majú svoj pôvod v tele človeka (ako napríklad túžba po oddychu). Dlhodobé túžby sú integrované s morálnymi vierami a navzájom sa podporujú. Spoločne vytvárajú „sieť“ túžob a vier, čo stvárňuje charakter človeka. Charakter umožňuje niektoré veci robiť ľahko, iné ťažšie.[10]

Bezprostredné viery na okraji siete sú prepojené s mentálnym životom zahŕňajúcim aktuálnu skúsenosť so svetom, ako je napríklad dotyk so stolom, pohyby perom, alebo počutie zvuku prichádzajúceho z ulice. S týmto súvisia hlbšie viery o svete, ako je viera, že stôl je tu na písanie a vonku práve prechádza auto. Ešte hlbšie spadajú viery o tom, že je 4.2.2007, som v Bratislave a že pracujem na TFTU. Takto prechádzame až do centra, kde sú najvšeobecnejšie metafyzikálne viery napríklad o tom, že každý človek má svoj vlastný myšlienkový svet a že existuje verejný život. Viery na okraji siete sa menia ľahšie, ako hlbšie, komplexnejšie viery.

Prijaté a dlhodobo formované viery nemôžu byť nekonzistentné (protirečivé). Navzájom sa podporujú a dopĺňajú.  Ak zmeníme jednu z nich, má to dopad aj na zvyšok súvisiacich vier. Viery interagujú s túžbami človeka. Na jednej strane nemožno túžiť po niečom, o čom nemáme žiadnu vieru, na druhej strane, viera môže lepšie alebo horšie zapadať do túžob človeka. Napríklad, viera v pravdivosť gravitačného zákona môže nemilo narúšať túžbu človeka vznášať sa nad zemou. Dôležité si je všimnúť, že viera – aj keď je do značnej miery závislá od stavu mozgu (a zmyslov) – sa modifikuje aj vnútornou reflexiou o jej koherentnosti a hodnote. To, čo determinuje zmenu viery a túžby, sú sčasti stavy duše a nie len (elektrochemické) stavy mozgu.

Na ešte lepšie znázornenie vzťahu medzi dušou a telom Swinburne používa analógiou dvoch predmetov priložených k sebe.[11] Predmety sú prispôsobivé a dotýkajú sa svojimi povrchmi na väčšej ploche. Jeden z nich reprezentuje dušu s túžbami a vierami, a druhý mozog s jeho eletromechanickou sieťou. Niekto môže dušu chápať ako mäkkú podušku priliehajúcu k tvrdému objektu (mozgu). Tvar duše je v tomto prípade úplne závislý od tvaru mozgu. Hovoríme o dispozicionálnej interpretácii (dispositional view), kde je len jedna štruktúra: štruktúra mozgu, ktorá determinuje vedomé mentálne činnosti. Existuje však aj kategorická interpretácia (categorical view), ktorú zastáva aj Swinburne, kde „duša nie je úplne mäkká; má v sebe akúsi štruktúru, takže jej tvar je v niektorých častiach determinovaný jej vlastným tvarom v iných častiach, a jej tvar do istej miery determinuje tvar mozgu.“[12] Niektoré viery sú teda udržované nielen vďaka stavu mozgu, ale aj vďaka iným vieram a túžbam. K niektorým zmenám v duši teda dochádza kvôli zmenám v mozgu, ale k iným zmenám vtláčaným vplyvom mozgu sa duša môže brániť na základe dlhodobých túžob a morálnych vier. V dispozicionálnom pohľade všetky stavy duše (súdy, vedomé túžby a ostatné vedomé aktivity) sú úplne determinované stavom a činnosťou mozgu.

Toto rozlíšenie pohľadov má za následok, že ak by sa duša pretransformovala do iného tela, podľa dispozicionálneho pohľadu by duša automaticky prebrala viery a túžby stvárnené novým mozgom. Podľa kategorického pohľadu, duša by vzala so sebou svoje vlastné túžby a viery (tie, čo nie sú priamo závislé od tela) a do istej miery by ich nanucovala novému mozgu. Ak by bol mozog predtým formovaný podľa iných túžob a vier, pri činnosti novej duše by došlo ku konfliktu. Výsledok by závisel od sily charakteru stvárneného dušou a flexibility mozgu.

V porovnaní so zvieratami, ktoré nemajú jazyk na dedukovanie jednej viery z druhej, a preto ich viery a túžby sú veľmi závislé od stavu mozgu, človek svojím myslením vytvára štruktúru vzájomne prepojených (dlhodobých) vier a túžob, ktoré majú istú samourčujúcu silu. Duša vo svojom vývoji postupne prechádza z pasívneho a neštruktúrovaného stavu do aktívnej štruktúry. Štruktúra sa prehlbuje kauzálne vplyvnými vierami a túžbami.

Záver

Experimentálne je len ťažko ukázať existenciu duše nezávislej od tela. Nedá sa však ani experimentálne dokázať, že by duša nemohla existovať. Z hľadiska empirickej vedy zostávame agnostikmi. Existuje však viacero filozofických systémov dualizmu tela a duše, ktoré sa pokúšajú túto medzeru v poznaní vyplniť. Richard Swinburne poukazuje na fakt, že myšlienkových experimentoch (ako aj pri konkrétnych zákrokoch do činnosti mozgu) často vieme veľmi presne, čo sa deje s mozgom, nevieme však, čo sa udeje s osobou. Akokoľvek podrobne by sme poznali mozgovú aktivitu, nie sme si istí, čo sa deje s osobou. Prírodovedeckými poznatkami o stave mozgu nemožno plne zachytiť osobu. Je dokonca možné, že po smrti tela (mozgu) osoba môže byť znovuoživená v podobnom tele. Vysvetlenie tejto (logickej) možnosti si prirodzene vyžaduje zavedenie pojmu duše ako esenciálnej časti ľudskej osoby. Pojem duše dobre zapadá aj do vysvetlenia štruktúry vier a túžob, najmä dlhodobých a morálnych. Treba zdôrazniť, že takéto vysvetlenie existencie duše dobre zapadá aj do celkového (i keď komplikovaného) teistického vysvetlenia sveta. Proces premiestnenia duše do iného tela neobsahuje nijaké protirečenie a všemohúci Boh by to mohol urobiť. My nemôžeme odhaliť, ako by bolo možné znovu oživiť ľudskú dušu, pretože nepoznáme poslednú silu, ktorá je v pozadí samotnej prírody.

Swinburnova koncepcia duše, napriek tomu, že je zaujímavá naráža aj na viaceré ťažkosti, ktorými sa filozofia musí hlbšie zaoberať. Pre vedca, napríklad, môže byť ťažké pochopiť, čo znamená „logická možnosť“ existencie duše mimo tela. Podľa známych zákonitostí prírody sa to môže zdať skôr nelogické. Na túto námietku poukázali aj filozofi ako K. Nielsen,[13] Brian Davies[14] a Peter van Inwagen. Odpoveď závisí od chápania vzťahu medzi empirickou vedou a filozofiou. Oklieštená filozofia nemusí prísť k potvrdeniu existencie duše, zostane však s niektorými nevysvetlenými faktami.

Iní filozofi poukazujú na nedostatočné vysvetlenie jedinečnosti duše. V čom sa jedna duša líši od druhej? Swinburne používa pojem „tosti“ (thisness, haecceitas), ktorá je nezachytiteľná ľudským intelektom. K.T. Maslin hovorí, že ide o „hlboko neatraktívne vysvetlenie“.[15] Swinburne odpovedá, že na jeho vysvetlení nie je nič neracionálne, pretože s podobným problémom sa ľudské poznávanie stretáva aj pri individualizovaní iných navzájom veľmi podobných vecí v priestore a čase, ako aj pri individualizovaní matérie. Duša je jednoducho to, v čom sú si ľudia veľmi podobní a čo sa individuálne rozvíja cez štruktúru mentálnych činností v spolupráci s telesnou činnosťou (zvlášť s mozgom).

(Prvá časť článku)

---

[1] SWINBURNE, R.: The Existence of God. Oxford : Clarendon Press, 2004, s. 195.

[2] SWINBURNE, R.: The Evolution of the Soul. Oxford: Clarendon Press, 1997, s. 177. Treba zdôrazniť, že v definícií existencie duše nejde len o čisto logickú možnosť oživenia duše, pretože potom by existencia duše nutne vyplývala z faktu, že niekto už raz existoval.

[3] K spomenutým normálnym, prirodzeným procesom a prístupným umelým technikám možno už anticipujúc pridať aj reálnu možnosť, že ak Boh je a má na to dôvody, môže priviesť človeka k vedomiu (napríklad vytvorením tela podobného pôvodnému telu človeka).

[4] SWINBURNE, R.: The Evolution of the Soul, s. 147.

[5] Porov. SPRINGER, S.P. – DEUTSCH, G.: Left Brain, Right Brain. San Francisco : Freeman, 1981.

[6] WILLIAMS, B.: The Self and the Future. In: Philosophical Review, 79, 1970, s. 161-180.

[7] Swinburne ho uvádza v knihe The Existence of God, s. 198-199.

[8] Porov. SWINBURNE, R.: The Evolution of the Soul, s. 151.

[9] SWINBURNE, R.: The Evolution of the Soul, s. 153.

[10] Metaforu siete použil a neskôr rozvinul aj W.V.O. Quine v knihe From a Logical Point of View. New York : Harper and Row, 1953.

[11] Porov. SWINBURNE, R.: The Evolution of the Soul, s. 291.

[12] SWINBURNE, R.: The Evolution of the Soul, s. 291.

[13] Porov. NIELSEN, K.: The Faces of Immortality. In: DAVIS, S.T. (ed.): Death and Afterlife. London : The MacMillan Press, 1989, s. 1-30.

[14] Porov. DAVIES, B. (ed.): Philosophy of Religion. Oxford : Oxford University Press, 2000, s. 687-734.

[15] MASLIN, K.T.: An Introduction to the Philosophy of Mind. Oxford : Polity Press, 2001, s. 284.